Martin Dojčár: Mystická kontemplácia - Oblak nevedenia & Ramana Maharši

Monografia doktora Dojčára predstavuje mimoriadny literárny krok v procese tolerancie a vnímavého medzináboženského dialógu. Zameraná je na komparáciu kontemplačnej mystickej skúsenosti podľa učenia stredovekého anonymného kresťansko-teologického autora a učenia známeho indického guru Ramanu Maharšiho. Monografia predstavuje tému v rámci 5 kapitol: Znamenia času, Čo je mystika?, Mystická kontemplácia v mystike Oblaku nevedenia, Mystická kontemplácia v advaite Ramanu Maharšiho, Definícia mystickej kontemplácie. Kniha obsahuje vecno-menný register a zhrnutie v angličtine a taliančine. Predpokladá čitateľa, ktorý je teoreticky oboznámený so spiritualitou stredovekého a súčasného kresťanstva, ako aj s východnými spirituálnymi náukami. Text však najlepšie pochopí človek, ktorý má okrem teoretického poznania aj individuálnu nábo-ženskú skúsenosť kontemplácie.

Za cieľ monografie si autor stanovil: „Na základe transkultúrnej komparácie dvoch duchovných tradícií... určiť charakteristické znaky mystickej kontemplácie ako takej." - s. 12.

V Predhovore autor konštatuje potrebu exaktného vymedzenia pojmu mystickej kontemplácie za cieľom orientácie v duchovnej oblasti života. Na ilustráciu cesty k formulácii tejto definície si zvolil dve učenia: dielo Oblak nevedenia - zásadné dielo stredovekej kresťanskej mystiky a učenie Ramanu Maharšiho - najvýznamnejšeho predstaviteľa védantickej duchovnej tradície. Svoju voľbu zdôvodňuje v Úvode: ide o reprezentatívnosť autorov a relatívnu jazykovú dostupnosť prameňov v anglických dôveryhodných prekladoch. Na ich priblíženie využíva autor popis a dominantnú metódu informovanej empatie (informed empathy) vzťahu osoby k transcendentnej skutočnosti. Informovaná empatia je v monografii zadefinovaná ako „snaha o porozumenie skúsenosti iných zvnútra", „možnosť aspoň čiastočnej participácie na predmetnej skutočnosti" - s. 13. Celkovo používa štyri metódy: informovaná empatia, analýza, komparácia a syntéza.

V prvej kapitole, Znamenia času, autor uvádza, že sa záujem o mystiku objavuje vo vlnách.

Túžba po sebaprekročení nemôže byť zastavená ani politickými či nábožensko - ideologickými silami. Stretnutie Východu a Západu sa dialo a stále deje nielen formou dovážaného tovaru, ale aj preberaním náboženských ideí a misiou. Mystická skúsenosť je všeľudská, hoci sa kontext jej objavovania rôzni.

Druhá kapitola, Čo je mystika?, je úvodom do štúdia mystiky vo všeobecnosti. Podľa autora je mystika nositeľom zmyslu par excellence. Etymológia pojmu mystiky zo slovies myó - zatváram, myeó - tajím označuje to, čo presahuje bežnú zmyslovú skúsenosť. Kresťanský pojem mystiky obsahuje myšlienku zjednotenia či jednoty. Statický význam slova mystiky (mystika ako stav zjednotenia či jednoty imanencie a transcendencie) a dynamický význam pojmu mystiky (mystika ako cesta k zjednoteniu imanencie s transcendenciou) sú jeho dva základné významy.

Latinské contemplatio je neskorším ekvivalentom gréckeho slova theoria (zrenie podstát a ideí). Slovo theoria použili ako prví v kresťanstve Klement Alexandrijský a Origenes. Predmetom kresťanskej kontemplácie je Božský Logos. 4. storočie predstavuje vo svete kresťanstva zlom: z gnosticizmu - intelektualizmu sa kresťanskí intelektuáli obracajú k apofatizmu - tajomnu. Boh je mystériom, gr. mystérion.

Východný cirkevný otec Gregor z Nyssy ako prvý použil slovné spojenie mystická kontemplácia. Najznámejším kresťanským mystikom bol sýrsky mních zo 6. storočia, Dionýzios Areopagita. V 19. storočí sa dostalo do popredia zdôrazňovanie vonkajších prejavov a stotožnenie mystiky s mimoriadnymi darmi milosti. Na tento fenomén reagoval dominikán Reginald Garrigou Lagrange, ktorý tvrdil, že podstatou mystiky nie sú neobyčajné úkazy, ale zavŕšenie duchovného úsilia ako rozvinutia krstnej milosti do podoby svätosti.

V zásade poznáme dve základné koncepcie kontemplatívnej spirituality: dualizmus a monizmus.

Mystická kontemplácia v mystike Oblaku nevedenia je názvom tretej kapitoly monografie. Autorom Oblaku nevedenia je neznámy muž, asi kňaz, možno osamelý pustovník a možno mníšsky klerik, pravdepodobne uznávaná duchovná autorita. Pochádzal z Britských ostrovov. Dnes máme k dispozícii v angličtine tri jeho známe spisy: Oblak nevedenia, Epištola modlitby a Epištola rozvážnosti v zmätkoch duše. Anonymný autor uzatvára všetky spisy požehnaním. Ich adresátom je nemenovaný (má 24 rokov, žije pustovníckym životom a má povolanie ku kontemplácii). Spis je určený aj všetkým rovnako zmýšľajúcim na poučenie.

Doba vzniku Oblaku nevedenia je asi rok 1370. Písal stredoanglickým dialektom a bol ovplyvnený dobovým teologickým diskurzom. Autorovej príslušnosti k hlavnému prúdu mystiky 14. storočia nasvedčuje príbuznosť jeho spisov s Eckhartovými, Taulerovými  a Ruysbroeckovými.

Anonymný autor vo svojom diele konštatuje, že kontemplácia predpokladá svedomitú prípravu: „...ovládanie tela, očistenie svedomia, duchovné čítanie, rozjímanie a modlitba (slovná i mentálna)." - s. 40. Kontemplácia je dielom milosti Božej, ktoré od človeka vyžaduje námahu, ťažkú a vytrvalú prácu na vlastnej osobe. Kniha je preto autorom odporúčaná na viacnásobné čítanie, aby mal čitateľ vo všetkom jasno. Je tajná, je iba pre povolaných a tých, ktorí sú podľa adresátových kritérií skutočne odhodlanými nasledovať Krista.

Vedomosti môžu podľa poznania a skúsenosti anonymného autora človeka viesť k pýche, ale pokorná skúsenosť nikdy nesklame: „Celý Tvoj život musí byť jedinou túžbou, ak chceš dosiahnuť dokonalosť, a táto túžba sa musí nachádzať v hlbinách tvojej vôle, kam ju s tvojím súhlasom vkladá Boh." - s. 45. Túžba po kontemplácii nemusí byť kontinuálna, ale aj občasná, prerušovaná. Uvádza tri kritériá povolania ku kontemplačnému životu: očista svedomia podľa pravidiel cirkvi a pod duchovným vedením, kontinuálna túžba a gradujúce zanietenie pre kontempláciu. Nemusia vždy byť prítomné všetky kritériá.

Duchovné dozrievanie potrebuje čas. Jeho prejavom je utiahnutý spôsob života, skromnosť, pokora, úprimnosť, modlitba v skrytosti a radosť z jednoduchých vecí. Anonymný mystický autor pracuje s klasickým odlíšením aktívneho od kontemplatívneho spôsobu života. Každý potrebuje oba - sú ako sestry Marta a Mária. Odporúča starať sa o zdravie a trénovať sebaovládanie bez toho, aby to bolo hocijakým spôsobom viditeľné navonok (oblečenie, správanie). Rozvaha a pokoj sú produktmi sebaovládania.

Pomôckami pri kontemplácii sú čítanie Biblie, rozjímanie a modlitba. Rozjímanie môže byť aj náhlym pochopením Božej dobroty alebo uvedomením si vlastnej úbohosti „ktoré prichádza nezávisle od čítania či kázania bez predchádzajúceho rozjímania." - s. 50. Kontemplatívny život znamená redukciu slov na minimum, pretože vyžaduje utíšenie mysle. Myslenie sa zmení na jednobodové sústredenie a to zase k prekročeniu ľudského stavu.

Boh sa dá poznať iba láskou. Pochopiť však nie. Je potrebné sústrediť sa na Neho samotného, nie na Jeho prívlastky či stvorenstvo: „Zo všetkých síl sa usiluj, aby sa tvoja myseľ ani vôľa nezaoberali ničím iným okrem Boha. Odmietaj všetky myšlienky na čokoľvek s výnimkou Boha. Prikry ich oblakom zabudnutia (...). Nesmieš sa o ne zaujímať, pretože ináč sa postavia medzi teba a Boha." - s. 52.

Pokorná intelektuálna temnota znamená úplné zastavenie toku myšlienok a výlučné sústredenie na Božie bytie: „Máš si dychtivo a sústavne žiadať skoncovať s odsúdeniahodným, žalostným vedomím svojho slepého bytia a prosiť o oslobodenie od seba." - s. 61. Skutočne uctievať Boha znamená obetovať mu celú našu existenciu. Božia opatera zahŕňa aj telesné aj duchovné dary a preto kontemplujúcemu nič nechýba. Zjednotenie milosťou s Bohom neznamená zjednotenie prirodzenosťou; Boh nám je svojou prirodzenosťou nekonečne vzdialený.

Božiu dokonalosť vyjadrujeme vždy iba nedostatočne, lebo je slovami neopísateľná; lepšie ju vystihuje negácia (apofatická teológia), než afirmatívne vyjadrenia, čím Boh je.

Cnosti človeka sú výsledkom jeho kontemplácie. Anglický autor je v odporúčaniach zdokonaľovania flexibilný - ak niekomu kontemplácia ako cesta k dokonalosti nezodpovedá, pretože je jeho temperament tomuto spôsobu vzdialený, môže sa venovať inému spôsobu zdokonaľovania, a to pod správnym duchovným vedením.

Štvrtou kapitolou monografie je Mystická kontemplácia v advaite Ramanu Maharšiho. Dojčár uvádza zážitok anglického spisovateľa, filozofa a mystika Paula Bruntona, keď sa prvýkrát stretol s Maharšim (1879 - 1950): „Viem len, že v mojej blízkosti tečie plynulá rieka pokoja, že vznešený mier preniká mojou bytosťou a môj mozog mučený myšlienkami nachádza istý odpočinok." - s. 70. Maharši bol jedným z najväčších východných učiteľov mystickej spirituality v dejinách. Jeho učenie bolo jeho bytostnou záležitosťou v takej miere, že ani tesne pred smrťou vo veľkých bolestiach nestrácal zmysel pre humor a úsmev na jeho tvári nechýbal. Jeho náuka: ÁTMAVIČARA je cesta duchovného skúmania. Sanskrtské átman sa obvykle v prekladoch jeho spisov uvádza nasledovne: the Self, pravé Ja, bytostný stred, bytostný základ, Duch, Bytie-Vedomie, Bytie, seba si vedomé Bytie. Poznanie vlastnej prirodzenosti je základným predpokladom duchovnej dokonalosti: „Keď človek po prvý raz pozná svoje pravé Ja, čosi iné povstane z hlbín jeho bytosti a zmocní sa ho. Toto čosi je za mysľou; je nekonečné, božské večné. Niektorí to nazývajú kráľovstvom nebeským, iní dušou, ďalší nirvánou, a my Hindovia oslobodením; môžete to nazvať ako chcete. Keď sa to stane, človek sa v skutočnosti nestratí, ale nájde sám seba." - s. 85 . Na átmavičaru je pripravený ten, kto má myseľ očistenú upasanou - duchovnou praxou či úsilím.

Myšlienky podľa Maharšiho vznikajú v Srdci. V jeho výrokoch má Srdce dva významy: metafyzický a duchovno-fyziologický (ako je tomu aj v indickej spiritualite vôbec). V metafyzickom zmysle je synonymom absolútna prítomného vo svojej imanencii v individuálnej bytosti (Self) a v duchovno-fyziologickom je miestom, kde sídli Duch v človeku (v Maharšiho koncepcii nejde o tretiu osobu svätej Trojice, čiže Ducha svätého, ale o to večné v človeku, čo sa má v konečnom dôsledku zjednotiť s vesmírom). Maharši ho lokalizuje na pravú stranu hrude, pretože človek zvyčajne ukáže na túto stranu vtedy, keď hovorí o sebe. Srdce je podľa neho základom psy-chického systému. Srdce (hrdajam) má nasledovnú etymológiu: ajam - tento; hrd - ten, ktorý do seba všetko vťahuje. Hrdajam označuje to, v čom nakoniec všetko spočinie. - s. 96.

K svojmu učeniu sa Maharši dopracoval sám. Prax u neho predchádza učenie. Hlásal, že najväčšia moc patrí tomu, kto prenikol do svojej najvnú-tornejšej hlbiny. Hľadanie šťastia je vlastne hľadaním nášho pravého Ja. Toto Ja je nepomíňajúce.

Duchovný život definuje ako spoluprácu večnosti (toho, s čím sa má človek zjednotiť, úplne sa v ňom rozplynúť a tak prísť o svoju individualitu) a ľudského úsilia. Duchovný učiteľ, tzv. vonkajší guru, má za úlohu viesť svojho žiaka k tzv. vnútornému guru, ktorým je Duch (to večné v človeku). Výber učiteľa má závisieť od toho, či pri ňom nachádzame pokoj. Na otázku o čase, za ktorý je žiak schopný dosiahnuť osvietenie pomocou učiteľa, odpovedá: „Všetko závisí od vyspelosti mysle hľadajúceho. Strelný prach vzplanie ihneď, k zapáleniu uhlia je treba veľa času." - s. 76.

Pokora je základným predpokladom duchovného úsilia. Mystické zjednotenie, samadhi, je už reprezentované úplne utíšenou mysľou; úsilie tu už nefiguruje. Kontemplácia predpokladá náročnú prípravu pomocou duchovných pokynov - upadéša. Rozdiel od väčšiny východných tradícií spočíva v Maharšiho učení o nepožadovaní askézy formou mníšskeho života a odchodu z domova. Askéza je pre neho zmenou mysle.

Cieľom všetkých náuk je POKOJ MYSLE. Predpisy a ich dodržiavanie sú potrebné usilujúcim sa o poznanie; kto však v poznaní trvalo žije, už ich nepotrebuje a dodržiava ich iba kvôli rastu iných.

Zmena identity hľadajúceho je zadefinovaná zlomovým bodom presunu z vedomia obmedzeného (ego) do neobmedzeného (átman). V tomto bode ustáva kolobeh samsáry (kolobeh narodení a úmrtí). Metóda vyhladzovania ega je nazývaná bhakti, džňána, joga alebo dhjána (láska, múdrosť, spojenie alebo meditácia). Odovzdanie Bohu sa má diať kvôli láske samej. Skutočnosť, resp. náš bytostný základ je zahalený májou. Táto záhadná sila zdania však nezahaľuje skutočnosť úplne a oslobodenie je možné. Príležitostne sú Maharšim odporúčané rôzne formy predmetnej meditácie, avšak sú iba prípravou k nepredmetnej meditácii. Subjekt (človek) zostáva v oboch prípadoch meditácie, ale objekt (o ktorom medituje) sa stráca. Metódy skúmania by mali byť relevantné stavu mysle skúmajúceho.

Nežiadostivosť je múdrosť a utrpenie prekonáva iba rozpustenie našej mysle v Bohu. Prirodzený stav človeka je nasledovný: „Jemný v reči, milostivý v pohľade, plný radosti, prázdnej mysle, žiariaci v Srdci ako slnko na oblohe. Oprostený od klamu, chamtivosti a zloby, stále dobrej nálady; vždy pripravený nezištne pomôcť druhým prekročiť oceán samsáry. Mocný, a predsa plný pokoja, oddaný bez pocitu oddelenosti, nepripútaný, a predsa ku všetkému láskavý, obdarený božou slávou, a predsa pokorný v konaní. V najvyššom šťastí mimo pripútanosti a oslobodenia (žije prebudený) božsky v službe božskému." - s. 100.

Poslednou kapitolou monografie je Definícia mystickej kontemplácie. Autor monografie pristupuje najprv k formulácii spoločných znakov mystickej kontemplácie:

1. Synergeia - Spoluúčasť milosti a úsilia.

2. Praxis - Podmienkou kontemplácie je mravná a koncentračná dispozícia. Iba čistý sa môže priblížiť Čistému. Kultivácia charakteru a koncentrácie sa dosahuje rôznymi duchovnými cvičeniami. Tieto majú byť prispôsobené individuálnym potrebám žiaka.

3. Koncentrácia - Centrom človeka je srdce a je rovnako v popredí záujmu kresťanských, ako aj indických mystikov. Sebaodovzdanie transcendencii nastoľuje transcendentálny spôsob bytia človeka.

4. Transcendentálny spôsob bytia - Mystická smrť je bránou k skutočnému životu. Znamená oslobodenie od každej podmienenosti.

Mlčanie sa zdá byť najvhodnejšou formou vyjadrenia mystickej skúsenosti, na ktorej opis sú slová nepostačujúce. Práve z toho dôvodu je jazyk mystiky plný „obrazov, analógií, odkazov, metafor, parabol, hyperbol. V ňom sa mystika snúbi s poéziou, lebo jedine poézia umožňuje zajakavo a tápavo hovoriť o tom, čo nemožno nijako vysloviť." - s. 109. Z nemožnosti úplného vystihnutia absolútna vzniká via negativa, ako jediná adekvátna cesta vyjadrenia o absolútne - konkrétne, čím všetkým nie je.

Zjavná podobnosť medzi kontempláciou opísanou v diele anonymného kresťanského teológa zo 14. storočia a tej, ktorej učil Ramana Maharši, nie je však nikdy totožnosťou: „Individuálna svojráznosť oboch foriem spirituality, daná väzbou na príslušné tradície, zostáva zachovaná." - s. 110. Rozdiely sú podľa autora monografie v chápaní milosti, v konkretizácii aplikovaných duchovných prostriedkov a metód, v metóde atematickej meditácie, v interpretácii transcendentálne poňatého cieľa. Autor končí svoju monografiu vetou: „Zdá sa (mystická kontemplácia) byť participáciou na univerzalite transcendentnej skutočnosti, ktorá sa aj napriek tomu, že zostáva ľudskému rozumeniu a hovoreniu neprístupná, demonštruje evidentne v bezpočte svojich prejavov, v manifestáciách posvätna, v hierofániách každého druhu." - s. 115.

Úplne na záver pristupuje Dojčár k formulácii definície pojmu mystickej kontemplácie: Mystická kontemplácia sa uskutočňuje v transcendentálnom stave bytia, prostredníctvom synergie, dispozície a koncentrácie. 

O autorovi monografie

Martin Dojčár sa narodil 06. júla 1971. Ukončil Teologickú fakultu Trnavskej univerzity (Aloisianum), absolvoval štúdium na Ekumenickom inštitúte Bossey pri Ženevskej univerzite a Fulbrightov program amerických štúdií na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare (UCSB). V súčasnosti pôsobí na viacerých slovenských univerzitách. Jeho výskum je zameraný na mystiku, meditáciu a medzináboženský dialóg. Je spoluautorom monografie Duchovná scéna na Slovensku a autorom množstva odborných článkov doma i v zahraničí.

Od téhož autora:  

M. Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom 
M. Zaviš: Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 

Související články:

A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1 
František Saleský: Kontemplace a meditace 
Mystika, mystický
Kontemplace