Počúvaj, ty kokso, čo urobíme s naším paradoxom?

Na druhej strane, nedá sa poprieť väčšia veselosť, tuhšia rodinná solidarita a často oveľa väčšia stmelenosť spoločnosti v typicky a prevažne katolíckych krajinách. Zvlášť sa to prejavuje v ťažkých a ponižujúcich časoch pre štáty i národy. Okrem Brazílie môžeme spomenúť celú strednú Ameriku s jej biedou, neokolonializmom a permanentnými revolúciami a tiež oveľa bližšie Poľsko, Chorvátsko a či aj naše špatnokrásne Slovensko.

Život nie je skrátka med lízať a miera sily a útechy každej ideológie, náboženstva a či krajšie povedané viery a či vyznania, sa prejavuje dlhodobo, nielen v histórii, ale aj v každodennej praxi. Často sa verejnosť pozastavuje nad zneužívaním moci a peňazí vo veľkých cirkvách, zvlášť v katolíckej. Osobitne vášnivo argumentujú rôzne mládežnícke, rockovo a anarchisticky ladené časopisy. Ale ako dlho títo kritici žijú a aké majú skúsenosti, ak si dovolia veci posudzovať z natoľko kritického nadhľadu? Je pravda, že peniaze i moc sa dajú zneužiť a aj sa zneužívajú a pokrytectvo vo svätuškárskom prevedení je jedno z najodpornejších. Ale na druhej strane, načo sú reči o podpore biednych a zúfalých, ak my sami ich nemáme z čoho ani povzbudiť, ak aj my sme žobráci a zúfalci? V Biblii sa nehovorí len o dobrovoľnej chudobe a „bohorovnom" vzťahu k pozemským dobrám, ale aj o rozumnom hospodárení, chutnom jedle a veselých posedeniach. Apropo, to je jedna z charakteristík, ktoré konvertiti z „ponurejších" cirkví, napríklad Chesterton z anglikánskej, radi spomínajú ako typicky medzikatolícky modus vivendi, t.j. spôsob a kolorit žitia.

Teraz ale trochu vážne. Dá sa v takej „smrteľne serióznej" téme, akou je otázka spásy a smerovania našich existencií, spomínať humor, smiech, sebairónia, ba dokonca ich prevádzkovať? Zdá sa, že áno a že tragika a komika, plač a smiech, sú jednoducho bez seba nemysliteľné, že tu akýmsi spôsobom funguje tá „jednota protikladov", o ktorej toľko a hlúpo meditovala marxistická filozofia. Taký Kazateľ a Jób rozprávajú síce stále o pocitoch depresie a bezvýchodiskového trápenia, ale pritom sa v podtexte vysmievajú rôznym mudrákom a ironizujú ich „premúdre" poučovania a mentorovania. Takisto Kristus naťahuje farizejov a namyslencov doslova na škripec a popri pochopiteľnom svätom hneve ich robí predmetom možno aj dobromyseľného posmechu. Nebudem konkretizovať, tých paradoxných a veľmi životných scénok je zvlášť v evanjeliách nemálo.

Čo chcem vlastne touto „plnojarnou" úvahou povedať? Najvážnejšie myšlienky a najväčšie stimuly pre rozvoj osobnosti človeka v rámci spoločnosti vznikajú z jeho neistoty a nezaistenosti. Práve táto nezaistenosť je charakteristická aj pre pôvodcov a nasledovníkov, prorokov a apoštolov nielen veľkých náboženských hnutí, ale aj iných dejinných prevratov. Abrahám putuje a nevie kam, Kristus nemá kde hlavu skloniť, starí i noví proroci si nevedia poradiť s Božím hlasom v sebe, ktorý ich núti boriť a rúcať, v mene stavania normálnejších a pravdivejších životných ideálov. Tak trochu v opozícii, ale napriek tomu komplementárnej, je tá mocenská a oficiálna garnitúra, ktorá spravuje a posväcuje majetky a prostriedky ľudí túžiacich po nejakej istote, po aspoň malom a svojom chlieviku a korýtku. Práve táto často pohŕdaná „masa" totiž najviac a najbolestnejšie dopláca na veľké revolúcie a krvavé premeny v rámci realizácie ružových cieľov v mene „krajšej a pravdivejšej" budúcnosti.

Ako obyčajne som tu nadhodil zopár problémov na zamyslenie, hlavne nad paradoxom náboženstva ako kvasu a tmelu zároveň. Tak, ako sa modlím, aby moje úvahy nikoho nepohoršili, modlime sa všetci, aby čo najmenej ľudí pohoršovalo Kristovo učenie v našom nedokonalom prevedení.

OREMUS!