Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim

Recenzovaná kniha je napísaná v srbčine, latinkou, a vyšla vo vydavateľstve Punta v Niši (Srbsko) v roku 2005. Má 110 strán. Určená je i odbornej i laickej verejnosti a preto autor zvolil náučno-populárny štýl podania látky. Autor má širokospektrálne vzdelanie, zaoberá sa aktuálne najpálčivejšími otázkami, na ktoré odpovedá erudo-vane, avšak volí jednoduchú a ľahko pochopiteľnú formu podania komplexnej problematiky. Bohatstvo slovnej zásoby len potvrdzuje autorovu náboženskú i profánnu literárnu rozhľadenosť, čo sa prejavuje aj jeho schopnosťou podoprieť svoje postoje a tvrdenia nielen biblickými citátmi, ale aj citátmi z najnovších knižných bestsellerov a najpopulárnejších skladieb. Celý text je popretkávaný kazuistikami, čo udržuje čitateľa v pozornosti a vedie ho k okamžitej osobnej konfrontácii s problematikou.

K psychologickej analýze smrti ako všeľudského fenoménu pristupuje autor cestou biologicko-psychologickej analýzy starnutia. Obdobie starnutia je etapou sumarizácie a hodnotenia vlastného života s bytostnou prípravou človeka na jeho ukončenie. Proces obnovovania buniek sa spomaľuje a prestáva, čo vedie k fenoménu, že ani všetky orgány tej istej osoby nie sú v rovnakom štádiu starnutia (s. 14 a 15). Starší ľudia majú radi svoj rokmi zabehnutý režim dňa a ich životná skúsenosť je pre nich základom, od ktorého sa veľmi raritne odkláňajú formou hľadania nových východísk či riešení. Starostlivosť o telesne kvalitnú starobu definuje autor ako celoživotnú úlohu jednotlivca, presnejšie už prenatálnu úlohu mamičky. Autor sa postupne dostáva k odvekej snahe človeka zastaviť starnutie a odložiť príchod smrti - uvádza príklad tvrdenia Rogera Bacona (1214-1294), ktorý vychádzal z poznatkov dobovej alchýmie a propagoval liek spomaľujúci proces starnutia, pôsobiaci takmer nekonečné trvanie ľudského života.

Aby poukázal na konkrétne príklady vnímania a interpretácie smrti, pristupuje autor v nasledovnej kapitole k prehľadu vybraných koncepcií rôznych náboženských tradícií sveta (s. 28-65).

Staroveké egyptské náboženstvo bolo všetkou svojou kultickou aktivitou zamerané na život po smrti. Kniha mŕtvych predstavovala akýsi magický dokument, ktorý museli veriaci nielen poznať, ale ho pre istotu kládli zosnulým aj do rakvy na účel priepustky do iného sveta. Po opise známeho posmrtného súdneho procesu so 42 sudcov sa autor dostáva k starostlivosti o telo zosnulého. Predpokladom dobrého posmrtného života bola podľa starých Egypťanov dôkladná rituálno-materiálna príprava tela na ďalší život. Autor stručne približuje dejiny pochovávania a výzdoby hrobiek, z čoho vyberáme opis týkajúci sa obdobia Strednej ríše: „Každý majiteľ takej hrobky sa ešte počas života postaral, aby bol po jeho smrti pravidelne realizovaný záhrobný obrad. Určil pôdu a sluhov, ktorí majú za uskutočnené obrady odnášať kňazom na nej dopestovanú úrodu. Dotyční kňazi mali povinnosť každodenne vykonávať patričné obrady a prinášať obete formou potravy, nápojov a kadidla, aby zosnulý mohol žiť v posmrtnom živote tak, ako si to prial ešte počas života." (s. 33)

Hinduizmus patrí medzi svetové náboženstvá. Tvoria ho nespočetné náboženské prúdy s jedným spoločným menovateľom: vierou v kolobeh života (samsára), z ktorého je západnej civilizácii najpovedomejší pojem reinkarnácie a snáď trochu menej aj koncepcia zákona karmy. O moderných smeroch s učením reinkarnácie pojednáva autor formou kritickej analýzy racionálnej logiky učenia o opätovných zrodeniach. Konfrontuje toto učenie s biblickým učením znovuzrodení a individuálnom súde, po ktorom sa neuskutoční depersonalizácia súdených osôb (s. 65).

Nasleduje koncepcia theravádového buddhizmu s vysvetlením vzťahu žiadosti a smrti. Zaujímavý príklad buddhistického pochopenia smrti uvádza autor takto: „Jeden z najsilnejších príkladov jej [smrti] pochopenia nachádzame v niektorých mníšskych disciplínach, v ktorých mnísi musia pokojne sedieť v prítomnosti mŕtveho tela v rôznych štádiách rozkladu. Cieľom tejto praxe nie je iba získanie pravdivého postoja k smrti, ale aj použitie rozkladu tela a smrti na dosiahnutie správneho spôsobu bytia. Po dlhodobých meditáciách o mŕtvole by mali mnísi prísť k poznaniu, že sama osebe smrť nie je ničím, a teda, že ani život sám osebe nie je ničím." (s. 38)

Judaizmus podľa autora publikácie, ktorý je však v tomto tvrdení ovplyvnený adventistickou náukou o duši, nehlása nesmrteľnost duše, ako sa to často tvrdí, neberúc v ohľad vplyv Platónovej dichotómie a učenia o preexistencii duší v ríši ideí na teológiu západného judaizmu a kresťanstva. Stará zmluva hovorí na viacerých miestach o šeóle, čo však nemôžeme svojvoľne stotožňovať s peklom či očistcom. V srbských a chorvátskych prekladoch Biblie sa na jeho označenie najčastejšie používa hrob, jama, kráľovstvo smrti a miesto pod zemou (s. 42). Autor dôkladne opisuje pohreb (levaja) a obdobie smútku za zosnulým (šiva). Pohrebné obyčaje židovského národa sú dôkazom ich pochopenia tela a duše ako nerozlučiteľného celku.

Islam je na územiach bývalej Juhoslávie (najmä dnes samostatných štátov Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory) rozšíreným náboženstvom od čias tureckej nadvlády a násilnej islamizácie. Z tohto dôvodu sa mu autor venuje obšírnejšie, zvlášť keď ide o opis kultických povinností moslimov. Tento život je iba testom, a skutočné rozhodnutie Allaha o vernosti svojich služobníkov prichádza po smrti. Peklo alebo raj sú takisto dve alternatívy, ako to hovorí aj kresťanstvo. Moslimovia zavrhujú samovraždu, sú proti eutanázii, ale aj umelému predlžovaniu života. Transplantáciu orgánov dovoľujú.

Špiritizmus sa medzi mladými stal veľmi populárnym na prelome 20. a 21. storočia. Tento moderný fenomén sa datuje do roku 1848 v štáte New York, kde rodina Fox dlhodobo počula vo svojom dome čudné zvuky, sledovala pohyby nábytku a v zúfalstve nepochopiteľnej situácie sa rodina pokúsila klásť pôsobiacej entite otázky, na ktoré dostávala presné odpovede. Duch sa im predstavil menom a priezviskom ako ten, čie mŕtve telo majú pod domom v pivnici. Po privolaní polície sa rodine iba potvrdili slová, ktoré im o sebe povedal duch zosnulého Charlesa. Špiritisti sa združujú okolo osôb, ktoré majú schopnosť byť médiom pri ich komunikácii so zosnulými. Medzinárodné generálne zhromaždenie špiritistov bolo založené v roku 1936 v Norfolku, štát Virginia. Po priblížení činnosti a viery špiritistov pristupuje autor k biblickým úpravám z 5. knihy Mojžišovej, Izaiáša a Zjavenia Jánovho, v ktorých sa komunikácia s duchmi zosnulých odsudzuje. Osoby, ktoré majú dočinenia s parapsychologickými fenoménmi inštruuje v 8 bodoch, ako sa vrátiť k integrite svojej osoby a opäť byť slobodným. Celok končí uvedením skutočného prípadu kresťana, ktorý sa zo zvedavosti pýtal ducha zosnulého na osobu Ježiša Krista. To, čo nasledovalo po tejto otázke, ho už navždy utvrdilo, že iba Ježiš Kristus je ten správny smer a zdroj odpovedí na všetky naše bytostné otázky.

Biblickému stanovisku k pominuteľnosti človeka, o jeho zložkách (dichotómia, trichotómia, polychotómia), definícii a vzťahu tela ako zemského prachu / dychu života / živej duše a biblickým príkladom smrti, pohrebu a smútku pozostalých s pokynmi starostlivého pastora sa venuje v poslednej kapitole (s. 65-102). Zaujal nás tematický empirický prieskum (s. 67), ktorý autor zrealizoval formou ankety medzi laickými veriacimi (90 ľudí) a duchovnými (mladí a v strednom úseku života) v troch protestantských cirkvách: Evanjelickej, Evanjelicko‑metodistickej a Adventistickej cirkvi. Niektoré zo získaných poznatkov:

• 80% laikov sa smrti nebojí,
• 12,5% sa smrti bojí,
• ostatní si nie sú odpoveďou istí.

V otázke, či sa chcú dožiť hlbokej staroby:

• 60% áno, s takmer pravidelne pridanou vetou - ak budú zdraví a nikomu nebudú záťažou,
• 20% nie - ide o ľudí v strednom veku a takých, ktorí mali v živote veľké problémy,
• ostatní si nie sú odpoveďou istí.

Postoj ku kremácii:

• 25% radikálne odmieta,
• 15% súhlasí,
• ostatní poukazujú na absenciu biblickej zakotvenosti tejto praxe, alebo o tom vôbec nepremýšľali, alebo prízvukujú pozitívny aspekt hygienickosti pochovávania formou kremácie a potrebu značne menšieho miesta na pochovanie než v prípade klasického vloženia tela do hrobovej jamy.

Smrť je vnímaná aj s ohľadom na vek pozostalého - ak ide o deti do 3 rokov, smrť je pre nich druhom spánku alebo cestou, z ktorej sa zosnulý veľmi dlho nevráti. Asi od 5. do 9. roku života je dieťa schopné vnímať smrť personifikovane (anjel, diabol) a počíta s tým, že sa jej dá nejako vyhnúť. Od 10. roku života sú deti schopné vnímať smrť ako životnú realitu a takto sa s ňou vyrovnávať.

Z pastoračného hľadiska oceňujeme jednoduché podanie obsahu 5 fáz trúchlenia podľa Elisabeth Kübler-Ross (s. 89), 10 fáz smútku pozostalého (s. 92 a 93, podľa poznámok z predmetu Pastorálna psychológia na Belehradskej teologickej fakulte z roku 1998), 3 skupiny psychosomatických porúch v dôsledku dlhodobého smútku (s. 93 a 94), ako aj 11 bodov / správnych krokov útechy pozostalého (z poznámok z Pastorálnej psychológie).

Posledných 6 strán venuje autor poézii s osobnou reflexiou autorky o smrti, jej vlastných skúsenostiach so stratou najmilších a vysporiadaním sa s realitou prijatím Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Básne napísala Nataša Babeu. Iste by našli svoje uplatnenie a miesto v našich periodikách, oslovili by mnohých, avšak priamy preklad ich textu by nebol uspokojujúci, pretože sa musia prebásniť.

Text recenzovanej knihy potvrdzuje symbiózu talentu a všestrannej vzdelanosti autora s pevnou biblickou zakorenenosťou. Kniha môže byť odbornou pomôckou pastora, ale aj doma na stole vedľa Biblie a modlitebníka stojacou laickou, vo viere povzbudzujúcou radkyňou.

O autorovi

Igor Đurčik (*1978) je doktorom vied v súčasnosti pôsobiacim na evanjelických teologických fakultách v Novom Sade (Srbsko) a Osijeku (Chorvátsko) na poste prodekana. Teológiu vyštudoval v Belehrade (Srbsko) v roku 2000, keď sa aj oženil a začal pracovať najmä s mladými v cirkvi. Okrem početných skúseností s redaktorskou a hlásateľskou prácou v masmédiách pokračoval v akademickom raste a dnes je jeho špecializáciou sociológia náboženstva. Napísal množstvo publikácií; knihy napísal vedeckým a náučno-populárnym štýlom, keďže niektoré venuje aj širokej, laickej verejnosti.

Od téhož autora:

M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom 
M. Zaviš: Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 
M. Zaviš: Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu 

Související články:

A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1