Terézia Rončáková: Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom

Autorka Terézia Rončáková je vyštudovanou žurnalistkou s bohatou skúsenosťou v tlačovej agentúre SITA, Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Jej monografia vznikla na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku, na Filozofickej fakulte, kde autorka v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre žurnalistiky. Recenzentmi vedeckého diela sú PhDr. Anton Lauček, PhD. a Ing. Juraj Považan, PhD. Monografia je tematickým pokračovaním diela Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom. Prienik náboženského a publicistického štýlu I.

Centrálnou sférou záujmu knihy je náboženská komu-nikačná oblasť, v praktickom výskume autorky zastúpená kresťanskými týždenníkmi (Katolícke noviny a Evanjelický posol spod Tatier) a sekulárnymi denníkmi či tlačovou agentúrou SITA v časovom trvaní jedného roka. V katolíckom prostredí sa významne prejavila jazykovedná iniciatíva Združenia katolíckych vydavateľstiev Slovenska v zastúpení: E. Sitárová, S. Ondica, I. Masár a M. Považaj, ktorá vydala v roku 2006 internú príručku Písanie veľkých písmen v náboženskej terminológii. Náboženský jazyk by mal rešpektovať zásady modernej jazykovedy, ktorými sú:

• významová priezračnosť,
• systémovosť,
• ustálenosť,
• jednoznačnosť a presnosť,
• nosnosť a ústrojnosť pojmov. (s. 13 -14)

Medzi relevantné publikácie pojednávajúce o náboženskej terminológii a ovplyvňujúce jej úroveň v médiách radí Rončáková 5 kníh. Každú predstavuje, uvádza pozitíva a kritizuje nedostatky najmä na základe odbornej recenzie renomovaného jazykovedca.

• Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ). F. Kočiš mu vyčíta absenciu kvanta termínov alebo ich tendenčné, socialistické anesprávne významy.
• Slovník. Náboženstvo, cirkev, teológia. Rončáková podotýka, že ho vytvoril autor nepôsobiaci voblasti jazykovedy aslovník môže byť nápomocný laickej verejnosti.
• Kresťanská terminológia. Mnohonásobnú kritiku diela vyslovili F. Kočiš aI. Masár, avšak napriek pripomienkam skonštatovali, že ide ovítanú pomôcku.
• Príručný lexikón biblických vied. J. Kačala nazval dielo biblistu Jozefa Heribana encyklopedickým slovníkom sbiblickou, historickou, filozofickou, jazykovednou tematikou, sprínosom presahujúcim hranice Slovenska.
• Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC). J. Kačala uzavrel, že kniha rešpektuje výsledky najnovšej jazykovej kodifikácie, ale má isvoje nie vždy zdôvodniteľné špecifiká, napr. slová bytnosť, trojsvätý, ospravodliviť.

Ani dve najväčšie kresťanské cirkvi na Slovensku (Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike - RKC a Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - ECAV) nedisponujú rovnakou terminológiou. Problémom je aj vzájomné čítanie periodík kresťanov týchto cirkví, pretože neovládajú kľúčovú terminológiu tej druhej konfesie.

Príklady:

V terminológii oboch cirkví figurujú aj pojmy, ktoré nemenia svoju formu ani vo svojom sekulárnom použití, avšak z dôvodu náboženského kontextu menia v náboženských textoch svoj význam, napr. spoločenstvo, cesta, povolanie, starý/nový.

Zásadným a komplexným problémom je oficiálna definícia skupiny pojmov označených za biblizmy (s. 27-29). Sakrálna terminológia, ktorá je výsledkom priameho prevzatia z hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny, laickému veriacemu často nehovorí nič bez toho, aby bol termín vsadený do kontextu. Názvy nedieľ cirkevného, resp. liturgického roku sú bežne uvádzané v latinčine (napr. Palmarum - Kvetná nedeľa); z gréčtiny sa často používajú označenia druhov spevov (napr. doxológia - chválospev); v aramejčine sa bežne citujú Ježišove slová pri vzkriesení dievčaťa (Talitha kumi! - Dievčatko, hovorím ti: Vstaň!). Cirkevné periodiká sú bohaté na archaizmy, ktoré sa vo veľkej miere čerpajú z obsahov starých a obľúbených náboženských piesní (napr. rmútiť sa, bedlivosť, četba, litera, dišputa). Stretávame sa aj s novotvarmi, ktoré si autori náboženských článkov vytvárajú podľa potreby. Sekulárne médiá často nerozlišujú medzi terminológiou jednej a druhej konfesie (s. 59-66), správne ignorujú pátos, ktorý je súčasťou rečníckeho, a nie spravodajského štýlu, ale nejedenkrát aj ironizujú. Najbežnejšie sú chyby sekulárneho synonymického používania nesynonymickej dvojice slov z náboženskej sféry posvätiť - vysvätiť, neviera - nevera.

Zvykom upevnené a v náboženskej sfére často používané je slovo prostredník (s. 67-68), ktoré je v KSSJ zadefinovaný iba jedným významom: je to prostredný prst na ruke. Správne znenie má byť sprostredkovateľ. Toto slovo sa používa s veľkým začiatočným písmenom na označenie osoby Pána Ježiša Krista ako toho, ktorý hriešnym ľuďom sprostredkoval spásu od bezhriešneho a dokonalého nebeského Otca. Skúmané náboženské periodiká priniesli aj slovné spojenie snaženie za vierou, ktoré už na prvé počutie znie neprirodzene. Rončáková tento fenomén vysvetľuje nasledovne: „...ide o defektnú syntaktickú konštrukciu, kontamináciu, keď sa kríži väzba podstatného mena túžba za niečím a podstatného mena snaženie o niečo." (s. 78)

Písanie veľkých písmen je oblasťou najčastejších dilem autorov pohybujúcich sa v náboženskej sfére. Rovnako sekulárni a cirkevní autori bojujú najmä s adjektívom boží/Boží. L. Dvonč hovorí o rozlišovaní písania veľkého a malého začiatočného písmena na základe príslušnosti adjektíva k vzťahovým alebo privlastňovacím prídavným menám: „...prídavné mená odvodené od vlastných mien sa raz píšu s veľkým začiatočným písmenom (Štúr - Štúrov, Anna - Annin), inokedy s malým začiatočným písmenom (Štúr - štúrovský, Anna - anenský). Zdôvodňovanie veľkého, resp. malého začiatočného písmena v tomto prípade teda stojí na príslušnosti prídavného mena Boží/boží k vzťahovým alebo k privlastňovacím prídavným menám." (s. 81) Aspekt úcty k Bohu sa prejavuje písaním veľkých začiatočných písmen nielen v prípade adjektív, napr. Boží príbytok, Božia vôľa, ale aj keď ide o zámená vystihujúce osobu Boha (On, Ty, Jeho láska) či pomenovania Boha formou sekulárnych pojmov (Kráľ pokoja, Svetlo sveta, Slovo, Pravda, Život).

V súvislosti s adjektívami nemôžeme nespomenúť inverzný slovosled, ktorý je v náboženských periodikách bežný: Duch svätý, Matka Božia, Baránok Boží, Písmo sväté. Najprv by malo ísť adjektívum, ktoré bližšie určuje podstatné meno, napr. Boží Syn, nie Syn Boží, ako je to zaužívané. Uvedené nesprávne poradie je dedičstvom latinských textov. Rončáková konštatuje, že: „Významným zdrojom archaického slovosledu je Sväté písmo, ktoré sa v textoch náboženskej publicistiky na jednej strane hojne cituje a na druhej strane časté používanie biblických textov ovplyvňuje celkové jazykové vedomie, a teda aj jazykový prejav veriacich autorov." (s. 152) Značné pokroky v odstraňovaní chybných slovosledných konštrukcií urobila redakcia Katolíckych novín, čo je dôkazom toho, že cirkev sa svojím jazykom môže a má priblížiť spôsobom vyjadrovania súčasného človeka. Evanjelický posol spod Tatier sa, na druhej strane, vyníma v striktnom a presnom uvádzaní názvov evanjelických kostolov, podujatí a cirkevných postov duchovných.

Publicistika skúmaných konfesných periodík potvrdila silný prienik rečníckeho štýlu, ktorý je prítomný vo verbálnom znení kázne, avšak nemá miesto v spravodajstve. Rozvláčne vety, nekonečné súvetia, všeobecné konštatovanie apriórnych právd, postojová modálnosť viet (rozkaz, otázka, želanie, zvolanie), istotná modálnosť viet (poučovanie, zovšeobecňovanie - zvlášť zámená všetci, všetko, mnohí, väčšina, žiadny, nikto, nikdy, neomylnosť, časté používanie príslovkovej vety podmienkovej - ak - tak, pokiaľ - potiaľ, keď - potom, iba vtedy, ak - tak, a prítomnosť podmienkovej vedľajšej vety - kto prežije..., ten zažije...). Voluntatívna modálnosť je v náboženskej publicistike vyjadrená slovesami musieť a mať, ale aj modálnou príslovkou treba. Použitie prvej osoby singulára a plurála je znakom publicistickej neprofesionality, pretože vyjadruje autorovu osobnú zainteresovanosť a rámec ich použitia sa končí kázňou. Problém v cirkevných periodikách predstavuje aj stručné a trefné formulovanie tituliek, ako aj sústredenie autora správy na podstatné veci, bez opisu, ktorý správu zbytočne zaťažuje - často sa spomína počasie, pohostenie, kto vítal prítomných, kto všetko bol prítomný, poďakovanie a pod.

Problematike interpunkcie sa autorka venuje na stranách 136-145. Použitie spojovníka v zložených prídavných menách nie je jednotné ani v kruhoch jazykovedcov. Spojenie cyrilo-metodský, resp. cyrilo-metodovský (KSSJ) sa pred rokom 1997 písalo bez spojovníka. I. Masár poukázal na dva zaužívané úzy:

1.) martinský matičný ovplyvnený bibličtinou používajúci zastaranú podobu mena Metodej - cyrilometodejský,

2.) trnavský vojtešský presadzujúci podobu cyrilometodský.

Tvar bez spojovníka sa dnes považuje za nespisovný, ale napriek tomu je ešte stále prítomný: Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta by mala teda skorigovať svoj názov, aby bol v súlade s pravidlami slovenského jazyka a uvádzať cyrilo-metodská so spojovníkom. Menej časté sú chyby v prípade písania adjektíva rímskokatolícky, teda správne je bez spojovníka. Chyby v písaní starokatolícky a gréckokatolícky sa v skúmaných periodikách nenašli. V zhrnutí k tejto časti knihy autorka kriticky, ale konštruktívne konštatuje: „Písanie spojovníka v slovách z náboženskej slovnej zásoby je charakteristické nejednotnosťou, spôsobenou čiastočne pomerne nedávnou zmenou kodifikácie, ale predovšetkým pohodlnosťou alebo nadmernou sebaistotou, ktorá bráni autorom publicistických textov pozrieť sa do najnovšieho KSSJ alebo do PSP (Pravidlá slovenského pravopisu), kde je problém vyriešený jednoznačne." (s. 144)

Úplne na záver publikácie umiestnila autorka päť príkladov publikovaných spravodajských článkov v cirkevnej i sekulárnej tlači a podrobila každý jeden príspevok jazykovej kritike a argumentácii, čo považujeme za pozoruhodnú a názornú pedagogickú pomôcku pre čitateľa ovládajúceho teóriu prečítanej knihy.

Bohatstvo obsahu a poznatkov, ktoré prináša recenzovaná kniha, nie je možné vtesnať do rámca jednej recenzie. Kniha by mala byť príručkou stojacou na stole každého tvoriaceho v publicistickej sfére pojednávajúcej o náboženskej, predovšetkým kresťanskej rímskokatolíckej a evanjelickej skutočnosti v Slovenskej republike. Písomná a verbálna úroveň vyjadrovania reprezentantov a médií uvedených cirkví by mala rešpektovať svoje poslanie dané v evanjeliu: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach." Evanjelium podľa Matúša, 5. kapitola, 16. verš (Mt 5:16). To sa vzťahuje aj na úsilie v oblasti aplikácie spisovnej a gramaticky korektnej slovenčiny.

Od téhož autora:

M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom  
M. Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
M. Zaviš: Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 
M. Zaviš: Terézia Rončáková: Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom
M. Zaviš: Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu 

Související články:

A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1