Kultura crkvene komunikacije

Autor dr. sc. Igor Đurčik je vysokoškolským pedagógom na teologických fakultách v Osijeku (Chorvátsko) a Novom Sade (Srbsko). Paralelne pôsobí aj ako pastor, redaktor a hlásateľ mnohých kresťanských vysielaní v masmédiách na území Vojvodiny. Jeho skúsenosti a zápal z tejto sféry sa odrážajú aj v texte knihy, ktorá pri množstve informatívneho materiálu dokáže čitateľa rozosmiať a na konkrétnych príkladoch aj výborne poučiť.

Odborní recenzenti publikácie sú: dr. Aleksandar Birviš, dr. sc. Jasmin Milić a pastor Damir Šuper. Kniha vyšla v srbčine a je určená predovšetkým študentom teológie, ako aj aktívne pôsobiacim kazateľom, farárom, pastorom, ktorí sa chcú zdokonaľovať v umení prednesu, interakcii s ľuďmi a samotnej tvorbe efektívnej kázne. Na základe uvedeného je text publikácie rozdelený do 3 tematických celkov: fenomén a druhy komunikácie, rétorika a homiletika.

Autor v úvode do problematiky vystihuje podstatu komunikácie - zdieľania takto: „Ak niekto vlastní peniaze, veci či hocijaké iné materiálne statky, nemôže sa o ne podeliť s inými bez toho, aby sa jeho imanie nezmenšilo. Avšak ak má niekto pocity, vedomosti alebo iné duchovné hodnoty, môže sa o ne komunikáciou podeliť s inými bez toho, aby sa jeho imanie zmenšilo" (s. 19). V procese komunikácie je potrebné sa rozhodnúť pre vhodný typ jej realizácie: tradičný (spontánny), funkčne-angažovaný (kontrolovaný), individuálny (emocionálny). Moderné zdroje komunikácie maximálne využívajú nové náboženské hnutia, ale aj fundamentálne prúdy v rámci známych náboženských smerov. Tento fenomén má byť aj pre kresťanskú cirkev mementom, že sa jej metódy, tak ako aj Ježišove Kristove, musia meniť v kontexte doby. Cieľom je oslovenie súčasného človeka jeho spôsobom vyjadrovania a akceptácie informácií. Mozog bol stvorený tak, aby bol základňou našej analyticko-syntetickej komunikácie (bihemisférny rozhovor), ale aj kritickosti, prekvapenia, odvahy a múdrosti v nej (čo robí lymbický systém). Každý jednotlivec potrebuje k rozvoju a rastu rozhovor; ako príklad je uvedený pokus s 2 novorodencami, ktorých odlúčili od seba a od ľudí a nekomunikovali s nimi; hoci boli kŕmení, umreli (s. 31). Fázy vývoja osobnosti človeka - diferenciácia, experimen-tovanie, individualizácia - sa realizujú práve cestou rozhovoru.

Plodný a v konečnom dôsledku pozitívny rozhovor musí obsahovať spätnú väzbu (feedback). Hovoriaci musí rozlišovať medzi tým, čo plánoval povedať, čo vyslovil, čo z toho recipient akceptoval, a ako to pochopil. Mnohé nedorozumenia v komunikácii spočívajú v tom, že si spolubesedujúci veci vzájomne nevysvetlia. V prípade odovzdávania odkazu inému hrá rozhodujúcu úlohu nonverbálna komunikácia, predovšetkým náš osobný vzťah a žitie odkazu, ktorý chceme odovzdať verbálne (s. 40). V rozhovore musíme rešpektovať medzikultúrne rozdiely slušnej či neslušnej komunikácie. Autor vystihuje charakteristiky zdravej komunikácie v 9 bodoch (s. 47):

1. rozmyslieť si, čo je potrebné povedať,
2. hovoriť iba vtedy, keď je čo povedať,
3. odhaľovať fakty k tomu, čo má byť vyslovené,
4. domyslieť dôsledky,
5. poznať látku, o ktorej sa ide hovoriť,
6. byť kreatívny,
7. používať predošlé skúsenosti,
8. vybudovať si tematickú myšlienku,
9. zapojiť do procesu komunikácie všetky zmysly.

V rozhovore môžeme vystupovať ako vedci, priatelia, intímni partneri, manželia, rodičia a deti či bratia a sestry. Albert Mehrabian zadefinoval, že v celom procese odovzdávania informácie či odkazu a ich akceptácii patrí iba 7% hovorenému, 38% hlasovému (napr. farba hlasu, hlasitosť...) a 55% nevyslovenému. 4 typy komunikačných zón majú uľahčiť celkové odovzdávanie odkazu (s. 59). V rámci neverbálnej komunikácie môžeme hovoriť o kinezike, proxemike, okulistike, chronemike a metalingvistických či paralingvistických symboloch. Komunikácia v kresťanskej cirkvi má byť v harmónii s Ježišovým prístupom, ktorý sa venoval rôznym sociálnym skupinám obyvateľstva, 1/3 času venoval individuálnym rozhovorom a 2/3 hovoreniu so skupinami, volil najvhodnejší spôsob oslovenia podľa kontextu života počúvajúceho. Kresťanská komunikácia si vyžaduje serióznu a vytrvalú snahu. Pastor či kazateľ by mal hovoriť jednoducho, prehľadne, stručne a zaujímavo. Veriaci sú za týchto podmienok schopní prijať odkaz jeho kázne, dovolia, aby ich ovplyvnil. Pastora počúvajú radi a preto je pre nich náboženstvo príjemnou, nie zaťažujúcou záležitosťou (tabuľka na s. 76).

Celok venovaný rečníckemu umeniu začína predstavova-ním Aristotelovej náuky a Cicerovým či Quintiliánovým prínosom. Rétor musí odlišovať podstatné od nepodstatného, pravdivé od nepravdivého, oznam od propagandy, čo je množné jedine pravidelným pestovaním svojho vzťahu k jazyku a kultúre reči (s. 91). Počúvanie iných a čítanie literatúry sú veľmi dôležitými prvkami budovania krásneho vyjadrovacieho štýlu. Prednáška alebo kázeň majú byť povedané spamäti s patričnou dikciou a artikuláciou. Rétor musí vedieť, že sú samohlásky nositeľmi prejavu. Hovorové vady sú odstraňované buď chirurgicky alebo cvikom. Úlohu interpunkcie v prejave plnia pauza, zvýšenie alebo zníženie hlasu. Každý rétor musí sledovať mimiku a gestikuláciu svojich poslucháčov, aby vedel adekvátne reagovať zmenou v prednese. Okrem našich pier hovorí aj celé naše telo: poslucháči veľmi citlivo vnímajú našu nervozitu či uvoľnenosť. Kvalitný prednes sa buduje po celý život formou sebakritiky a konštruktívnej kritiky zo strany poslucháčov.

Kázať znamená objavovať a svedčiť, nie prehovárať a mobilizovať poslucháčov (s. 113). Znamenité medzníky v zdokonaľovaní rétoriky kázne urobili Aurelius Augustinus a Erazmus Rotterdamský. Kázeň má mať gradáciu, ktorá udrží poslucháča v napätí. V prístupe kazateľa môžeme podľa psychologických zistení rozlišovať v kázni 4 spôsoby podania: autoritatívny, kooperatívny, subverzívny a presviedčanie. Zaznievajú etický, logický a patetický apel. Kázeň prezrádza erudovanosť pastora, ako aj jeho prehľad súčasnej spoločenskej situácie. Použitie čísloviek musí byť opatrné, pretože môže zbytočne poslucháčov zaťažiť a utlmiť ich záujem o pokračovanie prednesu. Užitočné je používať analógie na reálne priblíženie abstraktných čísel, ktoré sa vyskytujú v biblických textoch či ich exegézach. Úvod kázne má byť pre poslucháča prekvapením; rozhoduje totiž o tom, či sa poslucháč rozhodne venovať pozornosť celej kázni. Bežná prax poslucháčov presúvať odkaz a kritiku kázne na konkrétneho brata či sestru v spoločenstve by sa mala zmeniť v zmysle vnímania: toto sa týka mňa. Záver kázne má obsahovať rekapituláciu, aplikáciu, demonštráciu, ilustráciu a peroráciu. V rámci prípravy kázne autor poskytuje odporúčania v prehľade 22 bodov, medzi ktorými si všímame najmä potrebu vytvorenia vlastného prekladu gréckeho, hebrejského či latinského textu, ktorý sa porovná s čo možno najväčším počtom iných prekladov. Kazateľ by sa mal za odkaz svojej kázne modliť. Celok sa končí vymenovaním a opisom charakteristík súčasného pastora.

V závere knihy autor konštatuje, že: „Vieme viac, rozmýšľame rýchlejšie, máme nadmieru otázok, často sme nerozhodní. Avšak ľudské srdcia sa nezmenili, zostali rovnaké. Človek ešte vždy túži po pozornosti, súcite, pochopení, podpore a predovšetkým istote a priateľstve. Tieto hodnoty vlastní cirkev a jej jedinou misiou na tomto svete je poskytnúť ich súčasnému človekovi" (s. 155). Štyri prílohy (s. 157-166) sú praktickými pomôckami pre čitateľa, ktorý chce aplikovať poznatky získané z textu knihy.

Z dôvodu širokospektrálnosti problematiky komunikácie a jednoduchosti podania látky knihy ju odporúčame všetkým odborníkom pôsobiacim v pomáhajúcich profesiách, ako aj pripravujúcim sa na tieto náročné povolania.

Od téže autorky:

365 dní s pátrom Piom
Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu
Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
Náboženství a společnost
Terézia Rončáková: Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom
Terézia Rončáková: Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom
Úvod do filozofie
Vzestup a pád moderního ateismu
Walter Kasper: Duchovní ekumenismus
Staroveký svet zdravia a choroby 

Související články:

Monika Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim