Nacházíte se na: Theofil > Religionistika > Karaitský judaizmus

Karaitský judaizmus

Jana Feketeová, 20.8. 2012

Jedním z méně známých židovských náboženských proudů jsou tzv. karaité, kteří pro své důrazy i vztah vůči hlavnímu proudu judaismu v mnohém připomínají protestantismus v jeho vztahu ke katolické Církvi a její Tradici.

 

Karaitský judaizmus je pojem, s ktorým sa nestretávame v našom kultúrnom prostredí príliš často. Našu pozornosť si však zaslúži, a to z dôvodu, že jeho princíp sola Scriptura reprezentuje rovnaké snahy, aké mal Martin Luther a jeho nasledovníci v období reformácie. Rovnako zaujímavé je aj to, že karaizmus nie je mŕtva viera, ale viera živá, praktizovaná dodnes po celom svete.

 

Meira Polliack, docentka biblických vied na univerzite v Tel-Aviv, sa vo svojom úvode ku knihe Karaitský judaizmus vyjadruje k definícii karaizmu nasledovne: „Karaizmus je najlepšie definovaný ako židovské náboženské hnutie písomnej a mesianistickej povahy, ktoré sa vykryštalizovalo v druhej polovici 9. storočia v oblastiach Perzie a Palestíny."[1] Karaiti, hebrejsky קראים - Kara'im, בני מקרא - Bnej Mikra, בעלי מקרא - Ba'alej Mikra; arabsky Qaraijjun, doslova: Skriptualisti, Synovia Písma, Vlastníci Písma, sú židovské hnutie, niekedy označované ako sekta, ktorého začiatok existencie sa kladie do ôsmeho storočia. Základnou doktrínou karaitského judaizmu je odmietnutie ústnej Tóry a výlučné uznanie Tanachu ako normatívneho zdroja všetkých náboženských a zákonných tradícií. Týmto zavrhnutím ústneho zákona sa karaizmus odlišuje od hlavného smeru judaizmu, ktorý je označovaný ako rabínsky judaizmus.

 

História karaitského hnutia

Štandardné tvrdenia o vzniku karaitského hnutia, že jeho zakladateľom bol Anan ben David, ktorý žil okolo roku 760 po Kristovi, sú spoločným konštatovaním väčšiny encyklopedických diel. Tento príbeh sa viaže k udalosti menovania nástupcu nového Exilarchu[2], na území dnešného Iraku, ktorým sa mal stať člen vládnucej rodiny. Anan ben David bol považovaný za potomka z rodu kráľa Dávida a patril k šľachte židovského ľudu. V čase jeho života, t.j. približne okolo roku 780 po Kristovi, boli židia v Mezopotámii pod nadvládou moslimov, ktorí im umožňovali určitý stupeň autonómie pod vedením ich vlastných vodcov známych ako „Raish Galuta" alebo v latinčine „Exilarcha", potomkov kráľa Dávida. Keď jeden Exilarcha zomrel, jeho nástupca bol vyberaný z radov jeho najbližších príbuzných. Anan ben David bol súčasťou takejto nástupníckej línie a po smrti svojho bezdetného strýka sa stal tým, ktorý mal zdediť jeho pozíciu. Predstavitelia Ga'onim[3] reprezentujúci stranu židovských mudrcov však podozrievali Anana z herézie a prehlásili, že nepociťuje bázeň pred Bohom, akú si tento úrad vyžaduje. Väčšina židov v Babylónii bola v jednote so stanoviskom Ga'onim a odmietla uznať Anana za svojho Exilarchu. Rozhodnutie zveriť tento post jeho mladšiemu bratovi Chananjovi ben David bolo potvrdené aj babylonskym kalifátom. Anan však neprijal toto rozhodnutie a aj so svojimi prívržencami sa vzbúril proti autorite Ga'onim a židovským tradíciám, ktoré učili a odovzdávali v MišneTalmude. Sám Anan prehlásil seba za „protiexilarchu", čo viedlo k jeho obvineniu zo zrady, zatknutiu a následnému procesu, ktorý bol vedený kalifom al-Mansūrom v roku 761. karaite-upr-men.jpgAnanovi hrozil trest smrti. Jaroslav Franek (2009) vo svojej knihe o židovskej kultúre, histórii a náboženstve uvádza, že: „Počas väzby, ktorá mala predchádzať súdnemu procesu, stretol Anan moslimského teológa Abu Hanifa, ktorý mu poradil ako sa vyhnúť trestu."[4] Na základe jeho odporúčaní sa pred úradmi vyhlásil za vodcu skupiny, oddelenej od oficiálneho židovstva, neuznávajúcej Talmud, prikláňajúcej sa skôr v niektorých bodoch k islamu.[5] Tak Anan vytvoril vlastné náboženstvo prezentované viac v súlade s islamom, čo ho zachránilo pred popravou a zároveň uviedlo do priazne moslimských autorít. Zdôvodnenie bolo prijaté, a tak sa Anan stal úradne uznanou hlavou novej sekty Anánijjá (stúpenci Anánovi), ktorá sa rozšírila najprv v Babylónii a Perzii, potom v susedných krajinách a v 9. storočí napokon aj na území Palestíny. To, že táto udalosť je priamou príčinou vzniku karaitského hnutia a že Anan stál na čele frakcie, ktorá prijala spoločný názov Bnej Mikra (Synovia Písma), z ktorého vzniklo pomenovanie karaiti, je všeobecne prijímanou učebnicovou teóriou, ktorá však nezodpovedá skutočnosti. Rabínske smery tvrdia, že Anan založil karaitskú sektu iba z dôvodov urazenej pýchy, keď mu bolo odopreté následníctvo na stolici Exilarchu. Židovskí historici mylne zaznamenali skutočnosť, že Anan v roku 762 založil karaitskú sektu. Toto vyhlásenie je úplne chybné. Anan nebol zakladateľom karaitskej sekty, ani nemohol byť, pretože dnes už vieme, že existovali karaiti ešte pred dobou, v ktorej žil. Anan bol zakladateľom len jednej konkrétnej špecifickej frakcie, ktorej členovia sa stali jeho nasledovníkmi, a preto boli pomenovaní podľa neho ako Anánijjá (stúpenci Anánovi alebo ananiti). Dôkazom tohto tvrdenia sú slová Jefet ben Eli ha-Leviho[6], ktorý vo svojej Sefer ha-mitzvot (Kniha poučiek) píše, že aký je rozdiel medzi karaitmi a rabanitmi, taký je aj rozdiel medzi ananitmi a karaitmi. Ďalším relevantným dôkazom o tom, že הקראים היהודים - HaYuhudhim HaQara'im (karaitskí židia) mali svoje komunity po celom Strednom východe dlho predtým, než sa narodil Anan, je písomný doklad z egyptskej Káhiry, kde jedna z karaitských komunít pôsobila. 'Abdalláh ibn' Amr ibn al-'As, prvý islamský kalif v Egypte, spečatil právny dokument nariaďujúci הרבנים היהודים - HaYahadhut HaRabanit (rabanitským židom) nezasahovať do spôsobu života karaitským židom v Káhire v roku 641 po Kristovi. Tento dokument zostal v rukách karaitskej židovskej komunity v Káhire až niekedy do konca 19. a polovice 20. storočia. Pravdou však ostáva, že ananiti patrili spolu s inými smermi, ktoré sa už skôr vyskytovali v babylonskom a perzskom židovstve, ku komponentom participujúcim na vzniku karaitského hnutia, ktoré bolo sformované až o storočie neskôr a legitimované jednotným učením. Doktrína, ktorá integrovala toto spoločenstvo, niesla pomenovanie קראית יהדות (karaitský judaizmus). Okrem ananitov spoločenstvo absorbovalo také frakcie, akými boli: Isawiti[7] alebo Yudghaniti[8] a zrejme aj pozostatky spoločenstiev, ktoré sa ideologicky hlásili ku skupinám existujúcim ešte v dobe Druhého chrámu, akými boli saduceji a boethusiáni[9], ktorých zjednocujúcim elementom bol odpor voči tradícii v takej podobe, v akej ju hlásala rabínska väčšina sústredená okolo exilarchátu v Babylónii a patriarchátu v Izraeli.

 

V zhrnutí, karaizmus vznikol zo spojenia dvoch prvkov. Jedným bola vetva z domu exilarchov, reprezentovaná Ananom ben David ben Hisdai a jeho prívržencami, druhým skupiny, ktoré boli už predtým aktívne v moslimskom prostredí. Svedčí o tom aj kniha Sefer ha-mitzvot (Kniha poučiek) napísaná Ananom, ktorá neobsahovala nič, čo by pripomínalo neskorší karaizmus. Cahn (1937), ktorého práca sa zaoberá vznikom karaitského hnutia, konštatuje, že: „Na začiatku 9. storočia bol Ananov vnuk Daniel zapletený do konfliktu s Davidom ben Judahom v záležitosti babylonského exilarchátu."[10] Zdalo sa, že obaja, Daniel aj David, boli považovaný za exilarchov svojimi vlastnými stúpencami. Zlúčenie ananitov so skupinami, ku ktorému došlo v prostriedku deviateho storočia, sa odohralo počas života Danielovho syna, Anana II. (pravnuk Anana ben David ben Hisdai), keď opozičná vetva jeho rodiny, reprezentovaná Josiahom a jeho nástupcami, získavala čoraz väčšiu podporu. Na strane skupín to bol Benjamin ben Moses al-Nihāwandī a jeho úsilie, ktoré viedlo napokon k zjednoteniu s Ananovými stúpencami. Informácia o skupinách, z ktorých sa karaitské hnutie sformovalo, je len všeobecná, ale je logické predpokladať, že ich spájal záujem o judaizmus, aj keď s výhradou voči ústnemu zákonu. V rozpore so spoločne prijímaným názorom je nutné konštatovať, že tieto skupiny neboli vo svojej podstate produktom úniku od judaizmu, ale skôr výsledkom rastu, aj keď ho mierne ohraničovali. Preukázateľne bol Benjamin ben Moses al-Nihāwandī [11] činný medzi rozličnými skupinami a bol to on, kto ich presvedčil zjednotiť sa a pripojiť k „Domu Anana" (ananitom). Benjamin al-Nihāwandī bol prvý, kto použil označenie Bēnē miqrā ako súhrnné pomenovanie pre nové spoločenstvo. Hnutie karaizmu teda začalo oficiálne fungovať až v období Anana II., syna Daniela ben Saula, v deviatom storočí, a nie v dobe Anana I. (ben David ben Hisdai), ktorý žil v ôsmom storočí, aj keď základné myšlienky karaizmu si nárokujú na omnoho dlhšiu historickosť.

 

Rozkvet karaizmu dosiahol svoj vrchol v stredoveku. V 10. a 11. storočí[12] možno zaznamenať aktívnu propagandu karaitskej náuky smerom do severnej Afriky, kde sa jej strediskom stal Egypt. Rozšírenie pokračovalo až na územie Španielska, kde sa však stretlo s dvojitou vlnou odporu zo strany štátnej moci podnietenou od ostatných židov. Trvalé usadenie našlo karaitské hnutie aj v Byzantskej ríši. Podľa niektorých správ preniklo ešte v priebehu 12. storočia na Krym, avšak overené správy o ich pôsobení v tejto oblasti pochádzajú až z roku 1279. V priebehu rovnakého storočia sa usídlili skupiny karaitov v Rusku, Litve, a na žiadosť poľských kniežat aj v Poľsku. V Rusku sa im v roku 1796 dostalo zvláštnych výsad od Kataríny Pavlovny Ruskej[13], ktoré užívajú dodnes. Zaujímavosťou je, že karaiti na Kryme sa vyprofilovali ako jazykovo autonómne etnikum. Jazyk, ktorý používajú, patrí do jazykovej skupiny turkických jazykov a bol ovplyvnený hebrejčinou. V písomnej podobe používa rovnako znaky latinské, ako aj znaky jidiš.[14] Počty karaitských usadlíkov v krajinách Európy neboli nikdy vysoké, o čom svedčia aj ojedinelé dobové správy z rôznych miest. Ottov náučný slovník uvádza na svojich stránkach údaj o počte karaitov v Novorusijjskom kraji, na Kryme, v Kavkazsku a Volyni, Vilne, Kovnu a Haliči, spolu 50 rodín, pričom v Carihrade (dnešnom Istanbule), Jeruzaleme a Egypte ich žilo v rovnakom období okolo 6000[15].

 

Charakteristika karaitského hnutia

Existuje mnoho spôsobov, ako charakterizovať karaizmus, a paradoxne je mnoho nesprávnych spôsobov, ktorými ho inoverci často špecifikujú. Bežne sa napríklad stretávame s mylným tvrdením, že karaizmus učí, aby človek vykladal Tóru doslovne. Karaitský prístup k Tóre je možné vyjadriť dvoma základnými definíciami. Prvá proklamuje, že karaizmus je fundamentalistický prístup k Tóre. Slovo „fundamentalistický" v tejto konotácii znamená, že ide o dôkladné a presné čítanie textu, v tomto prípade Tóry, bez rozsiahlych a kreatívnych výkladov. Fundamentalisti sa držia v blízkosti pôvodného významu textu. Druhá efektívna definícia je, že karaizmus neprisudzuje žiadnemu textu, okrem 24 kníh Tanachu, božský alebo kánonický status. Vytvára tak opozíciu proti rabínskemu hnutiu, ktoré považuje neskoršie spisy, ktorými sú Mišna, TalmudMidraš, za kánonické, priznávajúc im navyše aj božiu autoritu nárokovateľnú z naplnenia הקדש רוח (rúach ha-kodeš - Duchom Božím). Vzťah karaitov k Písmu a tradícii sa od seba podstatne odlišuje, avšak nie je pravda, že karaiti odmietajú čokoľvek, čo bolo kedy napísané v rabínskych alebo iných spisoch, len nesúhlasia so všetkým. Miesto toho zaujímajú kritický postoj k tradícii a každú jej myšlienku skúmajú na pozadí Tóry.

 

Karaiti a rabínske židovstvo

Karaiti sú všeobecne spájaní s odmietnutím hegemónie rabínskeho hnutia nad Izraelom. Nepovažujú rabínov za legitímnych a oprávnených vládcov nad náboženským a politickým životom národa a pokladajú ich formu judaizmu za skreslenie skutočnej Tóry. Karaiti sú presvedčení, že uzurpácia rabínskej moci má svoje korene u farizejov, ktorí, ako predkovia rabínov, uchvátili moc nad národom od levítov a kóháním[16] počas doby Druhého chrámu, za neprítomnosti prorokov a silného kráľa z dávidovskej línie, ktorý by mohol takémuto manévru zabrániť. Druhá polovica obdobia Druhého chrámu bola poznačená priebežným a často krutým bojom medzi farizejmi a saducejmi, ktorý farizeji v konečnom dôsledku vyhrali. Väčšina karaitov tvrdí, že víťazstvo padlo na zlú stranu, a že dôvod, prečo sa farizejský[17] judaizmus stal normatívnym, je ten, že dejiny píšu víťazi. Karaiti všeobecne prisudzujú víťazstvo farizejov nad saducejmi trom hlavným faktorom:

 

a) Farizeji vytvorili populistickú formu Tóry - ústny zákon, ktorý si získal srdcia ľudí, aj keď mnoho z jeho inovácií bolo odchýlením sa od skutočnej Tóry.

b) Farizeji dali ústnemu zákonu legitímnosť falošným vyhlásením. Predstavili ho ako zjavenie prijaté Mojžišom na Sinaji.

c) Farizeji si získali politickú podporu a napokon aj vojenskú pomoc od Ríma, čo následne viedlo k pozvaniu Rimanov prevziať kontrolu nad krajinou Izraela s tým, že oni na oplátku preukážu svoju podporu farizejom.[18]

 

Odmietnutie myšlienky, že právomoc rabínov je potvrdená v Tóre, je ďalším predmetom vzájomnej kontroverzie medzi oboma smermi. Karaiti nesúhlasia s tým, že v Písme existuje nejaké špecifické poverenie pre rabínov vládnuť nad Izraelom, ktoré ako rabíni tvrdia, je založené na veršoch knihy Deuteronómium 17,8-13. Hlavným bodom sporu, pre ktorý karaiti odmietajú rabínsky ústny zákon, je otázka jeho pôvodu zodpovedaná rabínskym prehlásením, že pochádza z dôb Mojžiša, alebo dokonca z obdobia Prvého chrámu. Karaiti namietajú tým, že drvivá väčšina rabínskeho ústneho zákona sa v skutočnosti rozvíjala až počas obdobia Druhého Chrámu, najskôr v Babylone pod silným vplyvom pohanských kultúr Babylonu a Perzie, a potom v krajine Izraela, kde bola mocne zasiahnutá gréckou kultúrou, a to aj napriek mnohým rabínskym stanoviskám odsudzujúcim grécku kultúru. Navyše predstavitelia rabínskeho judaizmu presadzujú jeho popularitu aj výpoveďou, že rabínsky judaizmus udržiaval a chránil ľud Izraela počas exilu. Naopak karaiti tvrdia, že práve rabínsky judaizmus je jednou z hlavných príčin dlhého a trpkého vyhnanstva Izraela, pretože zviedol ľud Izraela od pravej Tóry smerom ku skreslenému výkladu, ktorý ponúkal babylonskou a gréckou kultúrou ovplyvnený ústny zákon. Karaiti veria, že záchrana Izraela je možná a návrat k pravej Tóre je dôležitým predpokladom pre vykúpenie Izraela.

 

Karaiti a kresťanstvo

Niektoré z pravidiel karaitského spoločenstva, rovnako ako aj určité detaily z jeho histórie, poukazujú na spojenie s kresťanmi. Existujú pramene, ktoré označujú Severa, jedného z vodcov karaitského hnutia, ako kresťana. Princípy uznávajúce Ježiša za proroka musia byť preverené omnoho dôkladnejšie ako prijatie Mohameda za proroka v prístupe, ktorý môže byť objasnený charakterom vládnucich režimov. U skupín, ktoré fungovali pod vládou moslimov a v rovnakých podmienkach ako iné moslimské spoločenstvá, sa dalo predpokladať uctievanie Mohameda. Na druhej strane, uznávanie Ježiša ako proroka dodáva podporu hypotézam, že jadro kresťanstva existovalo v rámci týchto siekt. Oni sa mohli pridať ku sektám alebo mohli byť dokonca medzi zakladateľmi všetkých alebo niektorých z nich, hľadajúci, v rovnakom čase, aby získali prívržencov svojej viery medzi kresťanmi. V súvislosti s tým je však potrebné pripomenúť, že Ježiš zastával dôležité miesto v teológii manicheizmu, ktorá mala veľa žiakov a obhajcov v krajinách Východu.

 

Postoj karaitov k Ježišovi

Karaiti považujú tradičné kresťanstvo[19] za úplné modlárstvo, pretože pozdvihuje stvorenú bytosť - Ježiša - na úroveň Tvorcu, a to buď čiastočne, alebo v plnosti. Karaiti v tejto veci prezentujú rovnaký postoj, aký má voči kresťanstvu islam. Takmer všetci karaiti odmietajú Ježiša ako proroka a mesiáša, ktorý sa vráti, aby prevzal vládu nad Izraelom. V tomto bode majú karaiti rozdielny názor ako moslimovia v tom, že islam hľadí na Ježiša ako na proroka a niektoré moslimské sekty v ňom vidia budúceho kráľa nad Izraelom. Karaitský postoj k osobe Ježiša však nie je v celku negatívny, ale naopak. Karaiti pokladajú Ježiša za učiteľa spravodlivosti, teda človeka, ktorý kázal pravdu a bojoval za ňu, a za bojovníka proti korupcii a nespravodlivosti svojej doby. Napriek tejto úcte k osobe Ježiša karaiti odmietajú akékoľvek tvrdenia, že by Ježiš mohol byť niečo viac než obyčajný človek. Väčšina súčasných karaitov sa však zhoduje so štandardným židovským presvedčením, že Ježiš bol kacír.

 

Analógia reformačného princípu sola Scriptura

V 17. a na začiatku 18. storočia sa hnutie karaitov, poznamenané odmietnutím autoritatívneho charakteru talmudickej židovskej tradície, tešilo rozsiahlemu záujmu zo strany kresťanských kruhov. Tento záujem nebol len čisto historickej a vedeckej povahy, ale bol úzko spojený s katolícko-protestantskou polemikou, vyjadrenou prostredníctvom rozpráv, v ktorých do značnej miery rozhodovali, viac alebo menej zreteľne formulované, polemické argumenty. Veľký konfesionálny rozpor vo vnútri kresťanstva bol premietaný na pozadí rozporu medzi tradičným rabínskym židovstvom a karaitmi. Následkom toho bolo možné pozorovať, akým spôsobom bol obraz karaitov prifarbený vzhľadom na vierovyznavačský postoj rôznych kresťanských autorov zaoberajúcich sa touto problematikou.

 

Analógiu medzi hnutím karaitov a reformácie hľadali predovšetkým protestantskí teológovia[20], u ktorých si karaiti svojim reformačným princípom sola Scriptura v opozícii ku talmudickej rabínskej tradícii získali značné sympatie. Hans Kűng (1992) vo svojej knihe dokonca píše: „Išlo o reformné hnutie, ktoré podobne ako hnutie protestantskej reformácie navyše pretvorilo liturgiu tak, že bola úplne v súlade s Bibliou s dôrazom na Žalmy."[21] zidovska-hvezda-karaite-men.jpgPodobne, ako protestantské cirkvi považujú Bibliu za jediný prameň Zjavenia, aj karaitskí židia pokladajú Tanach za jediný normatívny zdroj všetkých právnych a náboženských právd, ktoré im boli odovzdané samotným Stvoriteľom. Rovnako aj spory medzi protestantmi a katolíkmi vykazujú určitú analógiu s kontroverziou, ktorá vznikla už dávno medzi karaitmi a predstaviteľmi rabínskeho židovstva. Protestantské cirkvi odmietajú uznať tradíciu ako druhý prameň zjavenia popri Písme Svätom, a to aj napriek potridentskej snahe katolíckych teológov, ktorí argumentujú jej presadenie vyhlásením, že v tradícii sa, podľa nich, nachádzajú tie pravdy viery, ktoré Písmo Sväté neobsahuje[22]. Karaiti práve tak, ako protestanti tradíciu, zavrhujú ústny zákon - ústnu Tóru, ktorá je vyjadrená v Talmude. Karaiti tvrdia, že ide o ľudské deformovanie pravej Tóry, ktorú Hospodin odovzdal izraelskému ľudu prostredníctvom Mojžiša. Karaiti navyše neprijímajú hegemóniu predstaviteľov rabínskeho židovstva nad Izraelom, ktorý si ju svojim skreslením pravej Tóry prostredníctvom výkladov a talmudických predpisov, ku ktorým sa cítili byť výlučne oprávnení, uzurpovali do vlastných rúk. V konečnom dôsledku nešlo len o náboženskú, ale aj o politickú moc nad celým národom. Túžba po moci a jej uplatnení aj v sekulárnom svete nebola nijako neobvyklá ani pre stredoveký klérus katolíckej cirkvi. Práve táto tendencia sa stala predmetom kritiky zo strany reformácie, ktorá zamietla nárok rímsko-katolíckej cirkvi na učiteľský úrad cirkvi a postavila sa ostro aj proti úradu pápeža, ako nástrojov pre udržiavanie si cirkevnej moci.

 

Podobnosti kresťanskej reformácie so snahou o karaitskú reformáciou judaizmu sú zjavné. Na rad prichádzajú teda otázky: Prečo reformácia kresťanstva priniesla svoje ovocie, kým pokus o zmenu pomerov v židovskom náboženstve skončil, dá sa povedať, fiaskom? Prečo impulzy rozvíjať a interpretovať text Hebrejskej biblie nezvíťazili nad rabínskym zriadením? Povedať, že rabínsky aparát bol príliš silný na to, aby mohol byť porovnávaný s mocou stredovekej rímsko-katolíckej cirkvi, nie je dostatočným argumentom. Na objasnenie možných dôvodov sa pokúsim najskôr vykresliť, aký bol rozdiel medzi protestantskými reformátormi a zakladateľmi karaitského hnutia. Anan ben David, ktorý je považovaný za iniciátora smeru vedúceho k sformovaniu jednotného hnutia, skombinoval asketický rigorizmus s volaním po Písme, založenom na kvázi saducejskom návrate k čistej Tóre, s reakciou proti sekularizácii židovského exilarchátu v Babylónii. V opozícii ku rabínskej interpretácii[23], ktorá sa omnoho častejšie udomácňovala, žiadal karaizmus striktné dodržiavanie šabbátu, obriezky a kultickej čistoty a kontroly nad uzatváraním manželstiev s príbuzenstvom[24]. Život karaitov v cudzom náboženskom prostredí bol z tohto dôvodu takmer nemožný, preto aj pre mnohých z nich sa stala emigrácia do Palestíny[25] nevyhnutným následkom. Anan ben David teda nemôže byť nazvaný skutočným reformátorom judaizmu, lebo miesto toho, aby tradičné náboženské zákony oslobodil od bremena ústnej tradície, urobil ich dodržiavanie ešte náročnejším. V porade druhým dôvodom neúspechu mohlo byť aj Ananovo individualistické krédo: „Skúmaj odvážne Tóru a nespoliehaj sa na môj názor." John Noss (1968) vo svojej monografii píše, že: „Ananovi nasledovníci, povzbudení týmito slovami, sa po smrti svojho vodcu veľmi skoro rozštiepili na rôzne skupiny a strany, zamerané na apokalyptiku, filozofiu alebo na vieru v Tóru."[26] Novým problémom sa zároveň stávala narastajúca hrozba náboženskej anarchie a spor o kalendár. Stávalo sa čoraz ťažším prežívať v menej početných skupinách a stranách než v rámci uzatvoreného náboženského a sociálneho systému, čo prispievalo k odklonu od karaizmu v prospech rabínskeho inštitucionalizmu. Napokon, bol to práve učenec stojaci na čele školy Sura v Babylone, Egypťan Saadia ben Joseph[27], silný odporca karaizmu z radov rabínskeho židovstva, ktorý napísal a vydal sériu pamfletov proti karaitom, kde ich prehlásil za heretikov a odpadlíkov od matky synagógy. Nasledovaný neskoršími veľkými židovskými teológmi, akými boli Jehuda Hallevi a Moses ben Maimon[28], uspel v zastavení tohto expandujúceho opozičného hnutia vo vnútri judaizmu a predišiel tak nebezpečenstvu fundamentalistickej reformácie. Karaiti zostali malou, viac konzervatívnou menšinou, ktorá sa čo najviac odtiahla od sveta, či už to bol svet rabínsky, kresťanský alebo moslimský, a vzdala sa príležitosti ďalšej duchovnej interakcie s okolitou kultúrou. Tak bola ich historická šanca premárnená.

 

Od téže autorky:

Stručné dějiny křesťanství

 

Poznámky:


[1] POLLIACK, Meira. Karaite Judaism. A Guide to its History and Literary Sources. Leiden; Boston: Brill, 2003. ISBN 90-04-12251-6, s. xvii.

[2] Moslimami úradne uznaný predseda miestnej židovskej komunity.

[3] Excellencie: tituly hlavných predstaviteľov dvoch vedúcich akadémií v Babylónii; Ga'on je skratka označenia pre ro´sh yeshivat ga'on Ya´aqov (hlava akadémie, ktorá je pýchou Jákoba), inak aj rabbáni, mali dôležité postavenie a právomoci súvisiace s voľbou Exilarchu, ich rozhodnutia boli rešpektované moslimskou vládou.

[4] Karaiti. In: FRANEK, Jaroslav. Judaizmus. 4.vydanie. Bratislava: Marenčin PT, spol. s.r.o., 2009. ISBN 978-80-8114-010-5, s. 22.

[5] V návrhu je podobnosť so šiítskou vetvou islámu uznávajúcou Korán, ale odmietajúcou ústnu tradíciu - sunnu.

[6] Karaitský učenec z Jeruzalema, bol jediným karaitom, ktorý písal biblické komentáre v arabčine, jeho exegetické práce s Písmom boli niektorými modernými učenci považované za príliš doslovné.

[7] Nasledovníci falošného mesiáša Abu 'Isa al-Isfahaniho.

[8] Nasledovníci iného falošného mesiáša Yudghana - Jehudy, ktorí boli silno ovplyvnení šítskym islámom.

[9] Obom týmto skupinám, saducejom aj boethusiánom, je venovaná pozornosť v druhej kapitole tejto práce.

[10] CAHN, Zvi. The rise of the karaite sect. New York, N.Y.: M. Tausner Publishing Co., 1937, s. 79.

[11] Ako prvý karaitský systematický teológ povýšil voľné a nezávislé individuálne štúdium Písma na základný princíp hnutia a zároveň sa pokúsil, prostredníctvom filozofickej kritiky tradície inšpirovaný Plótinom, eliminovať všetky antropomorfné znaky z pochopenia Boha v Haggade a židovskej mystike.

[12] Veľká komunita karaitských židov, ktorá žila v Jeruzaleme za účelom štúdia Písma, bola vyhladená počas prvej križiackej výpravy v roku 1099, kedy ich križiacki rytieri vohnali do synagógy a zaživa upálili.

[13] Ruská veľkokňažná a zároveň württemberská kráľovná, manželka württemberského kráľa Viliama I.

[14] Karajimský (karaitský) jazyk je rodným jazykom 1010 karaitov žijúcich na Ukrajine a 50 v Litve (2006); zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Karaim_language.

[15] Karaité. In: OTTO, J. Ottův slovník naučný: Díl třináctý Jana - Kartas: Ladislav Horáček - Paseka; Argo. Praha, 1998, s. 1003-1004.

[16] Zastúpení predovšetkým v saducejskom hnutí.

[17] Neskôr rabínsky.

[18] Rimania tak urobili v roku 63 pred Kristom, keď Pompeius dobyl Jeruzalem ohlasujúc dobu rímskej kontroly nad Izraelom.

[19] Aj iné formy kresťanstva, ktoré vyznávajú Ježiša ako Boha alebo mu prisudzujú polo-božský status.

[20] Napríklad J. van den Berg, ktorý publikoval štúdiu pod názvom Obraz Karaitov ako zrkadlo katolícko-protestantskej kontroverzie v sedemnástom storočí; píše o karaitoch ako o proto-protestantoch.

[21] KŰNG, Hans. Judaism: Between Yesterday snd Tomorrow. New York: Crossroad, 1992. ISBN 0-8245-1181-6, s. 171.

[22] Bližšie pozri: MÜLLER, G.L. Dogmatika pro studium i pastoraci. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2010. 888 s. ISBN 978-80-7195-259-6, s. 70-71; autor uvádza, že: „Dekrét o posvätných knihách a prijatých tradíciách, prijatý na Tridentskom koncile, hovorí o uchovávaní tradícií v katolíckej cirkvi odvolávajúc sa na to, že ide o slová z Kristových úst alebo dary Ducha svätého."

[23] Historicky vedená po farizejskej línii.

[24] Podľa 1M 2,24; karaiti považovali za neprípustné uzatvorenie manželstva s rodinným príslušníkom a prísne kontrolovali dodržiavanie tohto pravidla

[25] Najväčší zaznamenaný nápor návratu karaitov do Palestíny prebehol v dvanástom storočí.

[26] NOSS, B. John. Man´s Religions. 3rd edition. New York: The Macmillan Company, 1968. Library of Congress catalog card number 63-8182, s. 573.

[27] Saadia ben Joseph (882-942) - vo svojej dobe patril k najuznávanejším autoritám z radov žídovských učencov, prekladateľ Hebrejskej Biblie do aramejčiny, autor komentárov a diela Kniha náuky o viere a základnom poznaní - prvá systematická teológia židovskej viery, obsahujúca prvotnú formuláciu desiatich článkov viery, ktorých počet neskôr Maimonides rozšíril na trinásť. Saadia do svojej práce úmyselne prevzal filozofické a teologické argumenty z okolitých kultúr. Od deviateho storočia ovplyvňovala klasická grécka filozofia oba židovské smery, karaitský aj rabanitský. Saadiova biografia bola prvou od doby Filóna Alexandrijskeho, ktorá mala filozoficko-teologický charakter.

[28] Známy ako Maimonides.

 

[RSS]

Přečteno 363x

další články