Nacházíte se na: Theofil > Pravoslaví > Obraz Boha a obraz sluhu

Obraz Boha a obraz sluhu

Vladimír Losskij, 6.4. 2017

Text světoznámého pravoslavného teologa Vladimíra Losského (+1958) o zjevení slávy Boha v lidském ponížení, které On na sebe dobrovolně vzal: není žádná situace, kterou by Bůh skrze jím přijaté lidství nezjevoval své Božství, vč. situace nejhlubšího ponížení. Slovenské znění.

 

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci je Božou podobou a nemyslel si, že rovnosť s Bohom vlastní neprávom, umenšil seba samého, keď prijal podobu sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho i Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca."

(Filipským 2,5-11)[1]

 

V tomto známom „kenotickom"[2] texte Listu Filipanom sa takto vymedzuje pokorenie sa Slova: hoci je Kristus „Božou podobou" (μορφη Θεου), čiže z hľadiska svojho postavenia je podľa prirodzenosti Bohom, obnažil, umenšil, pokoril seba samého (εκενωσεν),  keď prijal „podobu sluhu"[3] (μορφη δουλου). Krajným ponížením sa, tajomstvom svojej kenózy, zostupuje Boží Syn do postavenia neexistencie (nie v zmysle prvopočiatočného „nič", ale v zmysle tej monistickej priepasti, ktorá sa roztvorila skrze pád človeka do hriechu). Paradoxným spôsobom zjednocuje s úplne dokonalou plnosťou svojej božskej prirodzenosti úplne cudziu „neúplnosť" padlej ľudskej prirodzenosti.

muz-bolesti-upr-men.jpgTento text z Listu Filipanom treba dať do súvisu s textom Izaiáša o „mužovi utrpenia", s jeho proroctvom, pre mnohých Izraelitov veľmi pohoršujúcim, nie o Mesiášovi v sláve, ale o „sluhovi Jehovu" („môj služobník"), trpiacom a zničenom, ktorý sa mlčky a dobrovoľne odovzdáva na „obetu zmierenia", „zranenom pre naše hriechy" (Iz 53).

Svätý Cyril Alexandrijský veľa uvažoval nad touto božskou kenózou, nad týmto umenšením, a hovorí: „Keď Boh prijímal telo, nemohol si zobliecť svoju prirodzenosť, lebo v takom prípade by viac nebol Bohom a nebolo by možné hovoriť o vtelení. To znamená, že subjektom kenózy nebola Synova prirodzenosť, ale osoba. Osoba sa „zdokonaľuje" v odovzdaní seba: neodlišuje sa od prirodzenosti preto, aby sa „vystatovala" bytnosťou, ale preto, aby sa seba celkom zriekla. Hľa, prečo si Syn „nemyslel, že rovnosť s Bohom vlastní neprávom", a predsa „umenšil seba samého". Tu nejde o nečakané rozhodnutie, o jedinečný akt, ale o prejav samotnej jeho podstaty ako osoby. A ani to nie je jeho vlastná vôľa, ale samotná jeho hypostázna realita ako vyjadrenie trojičnej vôle - tej vôle, ktorej prameňom je Otec, poslušným naplnením Syn a slávnym dovŕšením Duch. Jestvuje teda hlboká nerozlučnosť medzi osobnostným bytím Syna ako zrieknutím sa seba a medzi jeho pozemskou kenózou. Keď Syn zanecháva prebývanie v sláve, ktorou sa nikdy „nevystatoval", prijíma potupu, pohanu, prekliatie. Berie na seba objektívny stav hriešnosti, podrobuje sa podmienkam našej smrteľnosti. Keď sa zrieka svojich kráľovských výsad, stále hlbšie a hlbšie skrýva svoju slávu do utrpenia a smrti. Potrebuje sa totiž prejaviť vo svojom vlastnom tele, nakoľko človek, ktorého on stvoril podľa obrazu svojej božskej krásy, znetvoril seba pádom do hriechu."[4]

Takže kenóza je vtelenie v jeho aspekte poníženia a smrti. Avšak Kristus v plnosti zachováva svoju božskú prirodzenosť a jeho umenšenie je dobrovoľným umenšením: hoci zostáva Bohom, súhlasí s tým, že sa stane smrteľníkom. Veď jedinečným spôsobom, ako zvíťaziť nad smrťou, je dovoliť jej, aby prenikla do samého Boha, v ktorom si nemôže nájsť miesto.

Kenóza je umenšenie služobníka, čo nehľadá vlastnú slávu, ale slávu svojho Otca, ktorý ho poslal. Kristus nikdy, alebo takmer nikdy, nepotvrdzuje svoje božstvo. V úplnom zrieknutí sa seba, v ukrytí svojej božskej prirodzenosti, v zrieknutí sa každej vlastnej vôle, vrátane slov „Môj Otec je väčší ako ja"[5], uskutočňuje na zemi dielo lásky Presvätej Trojice. V súlade s bezhraničnou úctou k slobode človeka, keď ukazuje ľuďom smutne bratskú tvár služobníka a smutne bratské telo Ukrižovaného, prebúdza v človeku vieru ako odvetnú lásku, lebo jedine oči veriaceho spoznajú pod obrazom služobníka obraz Boha a pri spoznávaní prítomnosti božskej tváre v tvári ľudskej sa učia odhaľovať v každej tvári tajomstvo osobnosti, stvorenej podľa Božieho obrazu.

Predsa však, ešte skôr ako sa Kristova kenóza ukončila pri jeho vzkriesení, na jeho človečenstve sa odkryli dve bohozjavenia: jedno vo chvíli krstu, druhé v čase premenenia. V oboch prípadoch Kristus nezjavil seba v „podobe služobníka", ale v „podobe Boha".promeneni-2-upr-men-2.jpg Dovolil svojej božskej prirodzenosti, čiže svojej jednote s Otcom a Duchom, aby zažiarila cez jeho zbožstvené človečenstvo, lebo jeho človečenstvo, podľa slova svätého Maxima vyznávača, porušiteľné kvôli plánu spásy, bolo z hľadiska bytnosti, z hľadiska svojej božskej prirodzenosti, neporušiteľné. Hlas Otca a prítomnosť Ducha v podobe oblaku alebo holubice zmenili tieto dve zjavenia „podoby Boha" na dve bohozjavenia Presvätej Trojice. Kondak Premenenia zdôrazňuje, že učeníci videli božskú slávu, „nakoľko mohli" preto, aby „pochopili, keď ťa uvidia ukrižovaného, že utrpenie je dobrovoľné", nie z hľadiska bytnosti neodvratné.

Keďže „svetlo Premenenia nemá ani začiatok, ani koniec" (svätý Gregor Palama), musíme sa stať ešte citlivejšími na prijatie reálnosti kenózy. Kristus od chvíle vtelenia „až do smrti" dobrovoľne a v plnosti prijal na seba dôsledky nášho hriechu. Poznal všetky slabosti, všetky ohraničenia našej existencie, okrem rozkladných vášní, ktoré závisia od našej slobody. Druhý Adam, aby bol v plnosti „podľa obrazu" prvého Adama, dovolil pokušiteľovi priblížiť sa, ale teraz už nie v raji, ale v stave padlého človeka. Avšak výlučne v Kristovi sa „nedostatočnosť" nestala zlom a nenávisťou, ale utrpením a láskou. Hľa, prečo pokušiteľa odrazil ten, ktorý mal v sebe viac než raj - Ten, ktorý je.

 

[V. N. Losskij: Náčrt mystickej teológie východnej cirkvi, M. 1991, s. 269-272; slovenský překlad Marcela Gajdoše a obrazový doprovod převzat s laskavým souhlasem Vydavateľstva Oto Németh z knihy Alexander Strižev: Pravoslávna ikona. Kánon a štýl II., Bratislava 2015, s. 78-82.]

 
Možnost zakoupení knihy Alexander Strižev: Pravoslávna ikona. Kánon a štýl II. zde
 
banner-dielna-arch-rafaela-2.jpg
 

Související články:

 

Poznámky:


[1] Tento citát z Novej zmluvy uvádzame podľa oficiálneho gréckokatolíckeho prekladu, keďže ten omnoho lepšie zodpovedá tak gréckemu originálu, ako aj cirkevnoslovanskému textu. (Poznámka prekladateľa.)

[2] Od gréckeho slova „kenósis", doslovne „vyprázdnenie", čiže umenšenie, zničenie, poníženie, ktoré svätý Pavol na tomto mieste používa. (Poznámka prekladateľa.)

[3] Doslovne skôr „otroka" - tak aj v nadpise tohto príspevku. (Poznámka prekladateľa.)

[4] Z východiskového textu to nie je celkom zrejmé, ale pravdepodobne práve tu sa končí citát. (Poznámka prekladateľa.)

[5] Porov. Jn 14, 28. (Poznámka prekladateľa.)

 

[RSS]

Přečteno 2292x

další články