Blondel, Newman, Tradícia

Maurice Blondel (1861-1949) bol katolícky filozof, ktorý vždy uvažoval a písal ako filozof; John Henry Newman (1801-1890) bol predovšetkým historikom kresťanstva, resp. Cirkvi. Táto skutočnosť nám umožňuje pochopiť ich špecifické prístupy k historickým faktom a ich špecifické riešenia problematiky vývoja.

Blondel rieši problém Tradície svojou filozofiou akcie, ktorá je metodologickým a filozofickým pozadím a tiež rámcom jeho uvažovania. Filozofický koncept akcie, ktorý sa principiálne vzťahuje na človeka ako konajúce indivíduum, nachádza svoje nutné rozvinutie a doplnenie vo filozoficko-teologickom koncepte Tradície ako kolektívnej akcie Cirkvi. Blondel chápe Tradíciu v jej aktívnom aspekte ako vitálny princíp syntézy dogiem a historických faktov, ktorý garantuje kontinuitu kresťanstva, zaujíma však kritický postoj voči historickej vede (19. storočia).

Newman sa skôr zaujíma o objektívny aspekt Tradície vyjadrovaný prostredníctvom „idey" ako duchovnej reality, ktorá na jednej strane transcenduje ľudské bytosti, na druhej strane v nich prebýva a spája ich, má takpovediac svoj vlastný údel. Odhalenie tohto jej údelu je cieľom Newmanovej Eseje o vývoji kresťanského učenia. Veľmi dobre si uvedomuje dôležitosť historického bádania, ale zároveň aj jeho limitov. U Newmana sme na poli dejín kresťanského učenia a teológie, zaujíma sa o doktrinálnu kontinuitu a dokazuje ju prostredníctvom historického skúmania. Kresťanstvo je historický fenomén, patrí k dejinám, ale pretože má božský pôvod, presahuje tieto dejiny svojou jedinečnosťou. Newman tento božský pôvod v žiadnom prípade nespochybňuje, ale kladie si otázku ohľadom zachovania tejto originality kresťanstva, ohľadom identity kresťanstva v čase.

Kľúčovou charakteristikou Tradície tak pre Blondela, ako aj pre Newmana je prechod od implicitného k explicitnému. Je to podstatný rys vývoja kresťanského učenia, ktorý rešpektuje identitu objektu viery ako nutnú podmienku jej trvalosti a zároveň umožňuje sledovať kontinuitu jej rôznych vyjadrení v zhode s jej vývojom. Obaja myslitelia sa zhodujú v tom, že táto identita je zachovaná uprostred nevyhnutných zmien, každý z nich ale nazerá na tento typický fenomén kresťanstva svojím vlastným spôsobom.

Pre Newmana prechod od implicitného k explicitnému znamená vývoj alebo vypracovanie počiatočnej vízie do doktrinálnych formulácií a tento proces zodpovedá duchovnému procesu chápania viery. Na jednej strane počiatočná vízia, t. j. impresia spôsobená Zjavením zostáva vždy bohatšia než jej rôzne vyjadrenia, pretože je to impresia tajomstva, ktoré transcenduje naše kognitívne schopnosti a aj bežnú skúsenosť. Na druhej strane adekvátnosť doktrinálnych formulácií vzhľadom na ideu a na tajomstvo, t. j. kognitívna hodnota dogiem spočíva v korešpondencii, ktorá existuje medzi touto impresiou a ideou a našimi vyjadreniami o nej. Táto korešpondencia však neznamená identitu a uvedená kognitívna hodnota je založená na elementárnej dôvere, ktorú máme v našu poznávaciu schopnosť (intelligence) a v náš rozum. Aktivita ducha je základom vývoja idey v subjekte. Na strane objektu, t. j. samotnej idey, je to jej plodnosť, jej dynamizmus a jej vplyv nielen na mysle, ale tiež na morálku a inštitúcie, ktoré sú tiež súčasťou jej vývoja. Newmanova snaha opísať túto expanzívnu silu idey bola jeho originálnym príspevkom k pochopeniu mechanizmu doktrinálneho vývoja. Jeho idea vývoja nemá len deskriptívny charakter, ale tiež vysvetľujúci a normatívny, a preto samotný proces vývoja idey nie je identický ani s jednoduchým stávaním sa a pokrokom, pretože tieto termíny sú príliš široké a nie dosť presné, ani s logickým zreťazením, pretože vývoj idey nie je možné zredukovať na závery formálneho uvažovania. Idea je dynamická entita, ktorá je schopná sa rozšíriť medzi ľudí a vteliť sa do inštitúcií. Je to celistvý súhrn všetkých aspektov, pod ktorými sa nám ukazuje samotná realita; je to táto realita, nakoľko je poznateľná. Pritom ju ale nie je možné pochopiť v jej úplnosti a tiež nie je možné ju redukovať na jej rôzne individuálne manifestácie v dejinách, ale funguje ako ich „princíp syntézy" - aby sme použili Blondelovu frázu.

Blondelove vlastné vysvetlenie prechodu od implicitného k explicitnému je založené na istej priepasti medzi zmyslom Ježišových slov a tým, ako boli pochopené jeho poslucháčmi a ďalej tradované. Ježiš totiž evidentne nezveril Cirkvi pravdu formulovanú úplne a explicitne. Sám dal svojim učeníkom jasne najavo, že im má povedať ešte mnoho ďalších vecí, ale v tejto chvíli nie sú schopní to uniesť, non potestis portare modo (Jn 16,12). Jeho depozit zverený prvým svedkom nie je možné uchovať len prostredníctvom intelektuálnej aktivity, ale prostredníctvom jeho rozjímania, aplikácie a predovšetkým tým, že je žitý. „Zachovávať Božie slovo znamená predovšetkým praktikovať ho; a depozit Tradície, ktorý by nepresná pamäť a zúžené chápanie nevyhnutne deformovali, keby nám bol podávaný v čisto intelektuálnej forme, môže byť prenášaný vo svojej integrite, ba čo viac, môže byť použitý a rozvíjaný, len ak je zverený praktickej poslušnosti lásky." (HD 212)[1]

Tak pre Newmana i Blondela je koncept vývoja nevyhnutne spojený s konceptom Zjavenia; hypotéza Zjavenia vedie nutne k doktrinálnemu vývoju. Tento vývoj je v zhode s bohatstvom Božieho daru a aj s obmedzenou ľudskou prirodzenosťou. Človek nemôže uchopiť Zjavenie naraz v jeho plnosti, ale môže do neho vstupovaťpostupne svojím úsilím, ktoré zahrnuje nielen jeho inteligenciu, ale aj jeho slobodu a jeho vôľu, a v dôsledku toho je v stávke jeho osud. Zjavenie je neľútostne dané; je neodvolateľné a nezmeniteľné. Postupne, ako si ho ľudia osvojujú, tak ono pre nich ďalej narastá, je vždy o krok pred nimi. Poznanie Krista rastie hromadením kresťanskej skúsenosti, pretože Kristus nie je len predmetom uvažovania ľudskej mysle, ale tiež a predovšetkým objektom adorácie a lásky mnohých po sebe idúcich generácií. Toto je poznanie skrze skúsenosť, resp. náboženskú skúsenosť, ktoré v mnohých aspektoch zostáva nevyjadriteľné a Cirkev len postupne dospieva k jeho jasnejšiemu vedomému poznaniu.

Úkon Božieho sebadarovania v Ježišovi Kristovi uvádza do pohybu cirkevný proces jeho porozumenia. Rôzne (a nielen) doktrinálne formulácie a vysvetlenia Zjavenia sú pokusmi o preklad živého vzťahu do historicky podmienených foriem a obsahov. V priebehu tohto procesu vznikajú vyjadrenia, ktoré môžu byť vytrhnuté zo živého kontextu; toto je podľa Newmana potom známkou herézy alebo deformácie (corruption). Avšak cirkev neustále obrátená k svojmu začiatku, k Ježišovi, rozlišuje, čo je kompatibilné s jej vierou a jej náboženskou praxou. Jednota a identita kresťanstva v priebehu času umožňuje cirkvi rozpoznať správne aj mylné formy tým, že konfrontuje doktríny a poznanie - získané prostredníctvom skúsenosti - s počiatkom. Blondel nemá žiadny záujem na vypracovaní nejakých prostriedkov alebo kritérií autentického vývoja, čo na druhej strane Newman robí veľmi rozsiahlym spôsobom. Považuje za nutné „stanoviť určité charakteristiky verných vývojov, ktoré majú len verné vývoje  a prítomnosť ktorých slúži ako test rozlišovania medzi nimi a deformáciami".[2] Preto sa odvážil „stanoviť sedem známok rôznej presvedčivosti, nezávislosti a aplikovateľnosti, pre rozlišovanie zdravých vývojov idey od jej stavu porušenia a rozkladu".[3] Tieto známky majú funkciu posudzovania identity uprostred zmeny.

Náboženské myslenie v priebehu dlhej histórie kresťanstva a jeho doktrinálneho vývoja používalo mnohé filozofické a teologické termíny a idey, aby transformovalo starý a tradičný obsah svojho vyznania do nových výrazových foriem. Avšak čo sa týka čisto intelektuálneho poznania, je treba povedať, že všetky tvrdenia o Bohu sú nakoniec nedostatočné a relatívne kvôli obmedzenej schopnosti ľudského chápania. Pre Newmana je preto rozhodujúce realizovanie vyznania v úkone viery. Realizovať ideu znamená pochopiť ju v jej individualite, realite a úplnosti za každou reprezentáciou sprostredkovanou slovami a obrazmi. Idea a realizovanie sú súvzťažné: idea je konkrétne reálne bytie, ktorého jednotu a úplnosť (transparentné a transcendentné vo svojich mnohých aspektoch) je možné uchopiť len skrze realizovanie. Vlastná práca Cirkvi spočíva potom v tom uchopiť a chrániť integritu dogmatickej idey a objasňovať a vysvetľovať ju, t. z. rozvíjať ju. Rozumieť čoraz viac Zjaveniu znamená rozvíjať učenia o ňom. „Realizovanie je samotným životom pravých vývojov; je príznačné pre Cirkev a ospravedlňuje jej definície."[4]

Existuje obsahová blízkosť medzi Newmanovým realizovaním ako formou činnosti Cirkvi a Blondelovou osobnou a konkrétnou „akciou myslenia a myslením akcie" (action de la pensée/la pensée de l'action). Tradícia v sebe zahrnuje historické fakty, úsilie rozumu a tiež skúsenosť Cirkvi a jej veriacich. Podľa Blondela úkon viery nespočíva ani tak v dobre uváženom súhlase, ako skôr v aktívnej akcii; nie je to len osobné vyznanie, ale aj osobná udalosť. „Nevyčerpateľná plnosť aktu viery tým, že sa rozvíja v praktickom živote viery, vytvára (pre seba samu) Tradíciu a štruktúry pre ňu charakteristické. V tomto zmysle Tradícia nie je žiadnym ľubovoľným doplnkom k osobnému presvedčeniu viery, ale jeho prirodzeným výkonom."[5] Práve praktické uskutočňovanie viery v konaní objasňuje vieru v zmysle toho, v čo sa verí; je jeho ‚živým komentárom‘ (vivant commentaire). „Tradícia a disciplína totiž predstavujú stálu interpretáciu myslenia (pensée) skrze skutky a poskytujú tým každému v jeho posvätnej skúsenosti (l'expérience consacrée) ako akúsi anticipovanú kontrolu autorizovaný komentár, nadosobnú (impersonnelle) verifikáciu tej pravdy, ktorú každý musí sám v sebe prebudiť k životu, aby mohol zaujať miesto v zhromaždení duchov." (A 413)[6] Takéto komentovanie skrze konanie je procesom s otvoreným koncom, kde sa navzájom ovplyvňujú konanie a myslenie. Konanie sa stáva impulzom pre myslenie, ktoré zas zo svojej strany inšpiruje konanie. Reciprocita konania a myslenia, ktorá predstavuje rytmus života viery, nemá koniec z toho dôvodu, že v úkone viery sa deje theandrická synergia, Boh a človek vzájomne spolupracujú. To, čo je žité v praxi, vždy presahuje to, čo je možné dosiahnuť poznaním. Myslenie je schopné dospieť len k poznaniu toho, kde sa nachádza pravda, v ktorú treba veriť a ktorú treba konať. Nevyčerpáva však ani objekt poznania a ani konanie zodpovedajúce viere; len skutočná prax viery totiž môže priviesť k vedomému poznaniu tie pravdy, ktoré sú obsiahnuté v objekte viery alebo v „akcii" a ktoré treba konať.  Základný pohyb procesu, ktorým Tradícia je, opisuje preto Blondel vo svojej slávnej formulácii ako „nechať prejsť niečo z implicitne žitého do explicitne poznaného (elle fait passer quelque chose de l'implicite vécu à l'explicite connu, HD 204-205)".

Obaja autori uvádzajú Máriu, Ježišovu matku, ktorá v ich očiach v istom zmysle stelesňuje proces zachovávania, predávania a postupného objasňovania celého bohatstva pôvodného zvereného depozitu, t. j. (v našej súvislosti) proces prechodu od implicitného k explicitnému.

Newman používa citáciu z Lk 2,19 („Mária zachovávala všetky tieto veci a uvažovala o nich vo svojom srdci.") ako programové prehlásenie pre svoje 15. kázanie, v ktorom je Mária, Matka Pána predstavená ako model Cirkvi a aj každého veriaceho. Pozoruhodným spôsobom v sebe spája dva základné koncepty Newmanovho uvažovania, ktoré tiež vhodne vyjadrujú úlohu cirkvi v dejinách vo vzťahu k božskej pravde: súhlas a jeho rozvíjanie. Samotný život Márie stelesňuje náležitý vzťah medzi rozumom a vierou, ako má byť realizovaný v živote cirkvi.

Et ipsi (parentes) non intellexerunt verbum quod locutus est ad eos ... Et mater eius conservabat verba haec in corde suo. (Lk 2,50-51) Blondel touto citáciou tiež odkazuje na Máriu, Ježišovu matku ako jedinečný vzor procesu spomínania, ktorý je príkladom procesu postupného intelektuálneho chápania a vyjadrovania slov, ktorým na začiatku bolo ťažké porozumieť. Citované Lukášove slová podľa Blondela „vyjadrujú hlbokú psychológiu a opisujú reálnu skúsenosť" (HD 210, p. 1), t. j. neustále odkrývanie nového a hlbšieho zmyslu minulej udalosti.

U Márie „nie je najskôr uvažovanie a viera až potom, ako u Zachariáša, ale najskôr je viera bez uvažovania, potom z lásky a úcty uvažovanie po viere." (313)[7] V tejto Newmanovej charakteristike, ako aj u Blondela, Máriina činnosť predchádza jej uvažovanie a činná láska reflexiu. Podľa Blondela (ako už bolo povedané) úkon viery nespočíva ani tak v dobre premyslenom súhlase, ako skôr v aktívnej akcii; nie je to len osobné vyznanie, ale osobná udalosť.

Ako filozof akcie kladie Blondel veľký dôraz na aktívny, resp. vitálny aspekt Tradície. Tradícia je predovšetkým kontinuitou života, ktorý vychádza z Božieho zjavenia v Ježišovi Kristovi a ktorý je živený všetkými akciami a snahami všetkých veriacich a ich životov v priebehu dejín kresťanstva za asistencie Ducha Svätého. Z tejto perspektívy je vývoj dogmy špecifickým prípadom akcie Tradície, ktorá funguje ako princíp spojenia faktov a učenia Zjavenia, ako princíp ich syntézy. Toto tiež, myslím, vysvetľuje, prečo nevenuje nejakú zvláštnu pozornosť doktrinálnemu vývoju; je to v podstate „len" organická súčasť elementárneho vitálneho historického a teologického pokroku Cirkvi, ktorá je index sui[8] - nakoľko je subjektom Tradície - neustále schopná oživovať seba pod vplyvom služby magistéria a transformovať svoj vlastný proces tradície do novej akcie spoločenstva veriacich.

Evidentné zmeny, ktoré sa vyskytujú v kresťanskom učení v priebehu dejín, predstavujú pre Newmana istú ťažkosť; preto ich chce dôkladne preskúmať. Pokiaľ zmeny majú byť považované za vývoje, je treba pripustiť istú ideu Tradície, ktorá je ale veľmi blízka Blondelovej. Avšak to, čo Blondel vidí naraz a berie to ako predbežné získané poznanie, znamená pre Newmana prejsť dlhú cestu, než dôjde k takému konceptu Tradície, ktorá odôvodni doktrinálny vývoj. Mohlo by sa snáď povedať, že detailne skúma to, čo Blondel zahrnuje v syntetickom pohľade. Newmanova práca by tak mohla byť interpretovaná (z chronologického hľadiska) ako konkrétne historické založenie a zároveň (z logického hľadiska) ako historické doplnenie Blondelovej filozofickej idey tradície. Aj keď mali odlišný Sitz im Leben, odlišné horizonty, odlišnú motiváciu a tiež odlišné záujmy, stretávajú sa v cieli, ktorý dosiahli, kde sa ukazuje ich komplementárnosť. Vo svojom anti-racionalistickom úsilí obaja nezávisle na sebe predkladajú nový vyvážený vzťah medzi rozumom a vierou, dejinami a dogmou, kritickou exegézou a požiadavkami viery. Spoločne tak prispeli k bohatšiemu a prepracovanejšiemu poznaniu Tradície neustále prítomnej v živote Cirkvi.

[Text přednášky přednesené 31. 10. 2019 na konferenci John Henry Newman: teolog a světec na KTF UK, Praha. K podrobnějšímu zpracování tématu spolu s odkazy na literaturu srov. Pavelčík, J.: „Blondel, Newman and Tradition", in: Vokoun, J., (Hg.): Traditionstheorie im Gespräch der Wissenschaften, Zürich: LIT, 2019, 155-183.]

Od téhož autora:

Inspirace a pravda Písma svatého (prezentace) 
Vnitřní konflikt člověka z pohledu apoštola Pavla 
K bohatým v Jakubovom liste 

Související články:

John Henry Newman: Bůh a já 1 
John Henry Newman: Bůh - Stvořitel 
John Henry Newman: Před rozjímáním 
John Henry Newman: Zkreslené křesťanství  
John Henry Newman: De Profundis - Z hlubin  
John Henry Newman: Modlitba za světlo pravdy 
John Henry Newman: Traktát o Nejsvětější Trojici 
John Henry Newman: O víře, Ježíšovu Srdci a andělích

Poznámky:

[1] HD = Blondel, M.: „Histoire et Dogme. Les lacunes philosophiques de l'exégèse moderne", in: Les premiers écrits de Maurice Blondel, Paris: Presses Universitaires de France, 1956, s. 149-228.

[2] Newman, J. H.: An Essay on the Development of Christian Doctrine, Fourteenth Impression, London, New York, Bombay and Calcutta: Longmans, Green, and co., 1909, s. 170.

[3] Newman: Essay, s. 171.

[4] Newman, J. H.: „Sermon 15. The Theory of developments in Religious Doctrine", in: Fifteen Sermons Preached before The University of Oxford between A.D. 1826 and 1843, New Impression, London, New York, Bombay and Calcutta: Longmans, Green, and co., 1909, s. 312-351, tu s. 337.

[5] Hooff, A. van: „Die Glaubenstat schafft sich die Tradition", in: Reifenberg, P. - Hooff, A. van (ed.): Tradition - Dynamik von Bewegtheit und ständiger Bewegung. 100 Jahre Maurice Blondels ‚Histoire et Dogme‘ (1904-2004), Würzburg: Echter, 2005, s. 102-112, tu s. 108.

[6] A = Blondel, M.: L'action (1893): Essai d'une critique de la vie et d'une science de la pratique, Paris: Quadrige/PUF, 1993 (= 1950), s. 413.

[7] = Newman, J. H.: Sermon 15, s. 313.

[8] „Cirkev je sama sebe dôkazom: index sui est, pretože vo svojej stáročnej skúsenosti a vo svojej trvalej praxi nesie overenie toho, čo verí, a toho, čo učí." (HD 206)