Walter Kasper: Duchovní ekumenismus

Recenzovaná kniha bola pôvodne napísaná v taliančine: L´Ecumenismo spirituale: Linee-guida per la sua attuazione a vyšla v roku 2006 v Ríme. Preklad do češtiny zrealizoval Reginald Pavel Větrovec OPraem. Podnet na jej napísanie vznikol v roku 2003 na plenárnom zasadnutí Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, ktoré malo tému duchovného ekumenizmu. V úvodnej časti autor vymenúva cirkevné dokumenty, z ktorých táto podnetná príručka vychádza a prízvukuje jednotu kresťanov v modlitbe, svedectve a spoločnej konštruktívnej iniciatíve, čo je darom Ducha Svätého. Predpokladom duchovného ekumenizmu v rámci i mimo rámca katolíckej cirkvi je pokorné srdce veriacich s neustálou snahou uprednostňovať to, čo ich spája, a nie rozdeľuje. Z úvodnej časti si zaslúži doslovné citovanie myšlienka vyjadrujúca neobme-dzenosť pôsobenia Ducha Svätého v celej Kristovej cirkvi, bez ohľadu na ľuďmi vytvorené konfesionálne a iné hranice v nej:

„Niektoré aspekty kresťanského tajomstva boli niekedy postavené do jasnejšieho svetla v iných cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách. Duch Svätý zvláštnym spôsobom obohatil ich čítanie a rozjímanie nad Písmom svätým, rôzne formy verejnej bohoslužby a osobnej zbožnosti a rozličné výrazy kresťanského svedectva a svätosti života. Všetky tieto duchovné poklady na Východe, Západe, Juhu a Severe môžu byť právom považované za dary Ducha Svätého jedinej Kristovej cirkvi: Čokoľvek milosť Ducha Svätého pôsobí v odlúčených bratoch, môže slúžiť i nám na poučenie." (s. 14-15) Paradoxne v uvedenom citáte pôsobí označenie odlúčení bratia, ktoré pôsobí veľmi rušivo v predstavenom kontexte a vízii jednoty.

Kniha je členená na tri kapitoly: Prehĺbiť kresťanskú vieru, Modlitba a bohoslužba, Služba a svedectvo.

1. Prehĺbiť kresťanskú vieru

Spoločným východiskom ekumenicky zaangažovaných cirkví je podľa autora Písmo sväté. Problematickou sa však javí nejednotná definícia Písma svätého, pretože je katolícky prístup poňatia celku Biblie a tradície ako jediného správneho výkladu Písma svätého mnohým nekatolíckym veriacim a ich cirkvám cudzí. V nekatolíckych cirkvách platí, že Písmo sväté a Biblia sú synonymá, pričom je tradícia sekundárna, a uprednostňuje sa vždy nové, revidované pochopenie textu na základe neustáleho pôsobenia Ducha, ako aj vedeckých poznatkov prichádzajúcich s každou dobou v nových vlnách.

Veľmi dôležitým prvkom je prízvukovanie dostupnosti biblického textu v materinskej reči veriacich, čo bolo jednou z hlavných zásad reformácie. Ekumenické snahy exegétov a biblistov sú plodné aj v SR, kde v roku 2008 vyšiel kompletný ekumenický preklad Biblie (ISBN: 978-80-85486-48-3) - kníh Starého a Nového zákona - a pracovalo sa na ňom vyše 17 rokov.

Autor dáva konkrétne rady na realizáciu určitých bodov, napr. v prípade ekumenického čítania Biblie navrhuje špeciálne sa venovať práve statiam, ktoré majú dominantný význam pre cirkvi zúčastnených a snažiť sa vysvetliť ich v zmysle učenia konkrétnej cirkvi poslucháčom iných konfesií. Tento prístup má napomôcť budovanie jednoty veriacich s rešpektovaním a pochopením ich konfesijných rozdielov.

Postoj k Panne Márii sa javí ako jeden z kľúčových problémov medzicirkevného dialógu. Východiskom sa opäť javí nezaujaté skúmanie postojov rôznych cirkví, a nie presviedčanie s cieľom zmeniť myslenie iných na také, aké mám ja. Téma mučeníkov a svätých má nasledovať také isté zásady. Zaujímavou sa javí myšlienka ekumenických stretnutí v určitej geografickej oblasti, ktorá všetkým konfesiám ponúka spoločnú dejinnú škálu, tému významných osobností bojujúcich za lepšiu budúcnosť človeka i cirkvi.

2. Modlitba a bohoslužba

Analýzu osobnej a spoločnej modlitby začína autor analýzou prosieb z Modlitby Pánovej:

„...rozdelenie kresťanov neposväcuje Božie meno, neurýchľuje príchod jeho kráľovstva ani neuskutočňuje jeho vôľu. Keď sa kresťania modlia Otče náš, naliehavo žiadajú, aby sa spasiteľný plán jeho lásky úplne naplnil na zemi i na nebi, čo v sebe obsahuje uzdravenie všetkých rozdelení. Okrem toho žiadajú o spoločné rozpoznanie Božej vôle a o silu k jej plneniu." (s. 37) Ekumenické modlitebné stretnutia sú, okrem zaužívaných foriem (napr. modlitebný týždeň v januári), dôležité počas celého roka. Tematicky vďačné sú hlavné obdobia liturgického roka - adventné, pôstne, veľkonočné (s. 51-55); významné dni spoločenského života (napr. začiatok a koniec školského roka, poďakovanie za úrodu); obdobie spoločných obáv (napr. reálna hrozba nepokoja, vojny, hladu, záplav, epidémie); doba smútku alebo pamiatky zosnulých (napr. padlých v boji); dni významné pre život iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, keď sa ekumenizmus prejaví vzájomnými návštevami delegácií a inokonfesijných veriacich vôbec. Námetom spoločných modlitieb môžu byť aj morálne hodnoty dnešnej spoločnosti (napr. status rodiny, enormný konzumizmus, týranie zvierat).

V druhej časti kapitoly sa autor zameriava na sviatosti krstu a eucharistie. Problemtickou sa zatiaľ javí otázka interkomúnie, avšak vo výnimočných prípadoch je pod autoritou regionálneho biskupa a s dodržaním patričných smerníc prípustná. Text síce hovorí o obojstrannej výnimočnej prípustnosti inokonfesijného veriaceho k eucharistii, ale nedefinuje jasne, čo pre katolíckeho veriaceho znamená platná eucharistia, ktorá je jednou z podmienok na jej prijatie v inej kresťanskej cirkvi. Podobne je tomu aj v prípade katolíckej sviatosti zmierenia a pomazania nemocných; dôležitými misijnými ekumenickými pôsobiskami sú najmä nemocnice, väzenia, utečenecké tábory, a z vlastnej praxe a presvedčenia pridávam do tohto zoznamu aj domovy dôchodcov, domovy sociálnych služieb a domovy pre opustené deti.

Už existuje ročný ekumenický kalendár (vydáva ho, napr. The Fellowship of St. James, Kalendár kresťanského roka), ktorý je vynikajúcou pomôckou na plánovanie ekumenických aktivít.

3. Služba a svedectvo

V zmysle pápežského listu Novo millenio ineunte v novom tisícročí pred nami stojí úloha byť verní Božiemu plánu a zároveň odpovedať na hlboké túžby sveta, čo znamená pre cirkev praktickú transformáciu na domov (s. 59). Farnosti a miestne spoločenstvá by mali budovať pokojné, vzájomne sa rešpektujúce a v dobrom podporujúce spoločenstvá bez vzájomného obviňovania sa. Postoje, gestá a vyjadrovanie, ktoré by pohoršovali druhú stranu, majú byť vylúčené. Významnými bodmi spoločného záujmu farností a miestnych spoločenstiev sú sociálne projekty. V mnohých častiach sveta patrí medzi ich prioritné úlohy aj medzináboženský dialóg.

Rehoľné komunity majú využívať ekumenický potenciál škôl a sprístupňovať verejnosti poklady náuky, spisy ich zakladateľov a zakladateliek. Mníšske komunity môžu poskytovať pohostinnosť kresťanom a zároveň organizovať vzájomné návštevy s kláštormi iných tradícií, aby spoznali a mohli oceniť bohatstvo doteraz vzdialenej duchovnej tradície. Výskum a publikácia neznámych životopisných a vieroučných spisov veľkých mníšskych postáv východných i západných cirkevných dejín, napr. Pachomia (+346/347), Izáka z Ninive (+ koniec 7. storočia), Simeona Nového Teológa (+1022), Alžbety od Najsvätejšej Trojice (+1096), Silvána Athoského (+1938) etc. (s. 64) patrí taktiež k ekumenickým úlohám mníšskych komunít.

Ekumenickým poslaním cirkevných komunít a hnutí je predovšetkým sociálne a evanjelizačné pôsobenie v marginalizovaných skupinách obyvateľstva, čo znamená aj pôsobenie v politickej i kultúrnej oblasti. Mládež môže prekonávať konfesijnú spoločenskú rozorvanosť organizovaním menších ekumenických modlitebných a biblických skupiniek so stretnutiami v ich domácnostiach, ale aj pripravovať rôzne verejné podujatia, výmenné programy medzi kresťanskými školami a tábory. Autor sa z témy ekumenického pôsobenia mládeže presúva na tému služobníkov v pastorácii, a zabúda na mimoriadne dôležitú bunku spoločnosti, ktorou sú deti. Práve deti sú najúrodnejšou duchovnou, duševnou či inteligenčnou pôdou na pestovanie zdravej ekumenickej spoločnosti. V tejto súvislosti majú nenahraditeľnú úlohu ich rodičia, ktorí by si taktiež zaslúžili v publikácii tohto typu zvláštny celok.

Za hlavným textom knihy sú uvedené prílohy, ktoré sú veľmi dôležitou pomôckou v oblasti skratiek, cirkevných a ekumenických dokumentov so stručným predstavením ich obsahu, miesta a roku vydania.

Úplne na záver si recenzentka dovoľuje uviesť autorove slová: „...ekumenické dielo, ktoré má svoje korene v základoch kresťanskej spirituality, vyžaduje značnú mieru cirkevnej diplomacie, akademického dialógu, spoločenskej angažovanosti a pastoračnej spolupráce." (s. 12-13)

O autorovi

Walter Kasper je od roku 2001 kardinálom, členom Kongregácie pre náuku viery a Kongregácie pre východné cirkvi, predsedom Pápežskej komisie pre vzťahy s judaizmom a predsedom Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, ktorú založil pápež Ján XXIII. v roku 1960 ako Sekretariát pre jednotu kresťanov. Bola to jedna z prípravných komisií Druhého vatikánskeho koncilu. Pápežskou radou sa Sekretariát stal na základe apoštolskej konštitúcie Pastor bonus, vydanej pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1988. Pápežská rada pre jednotu kresťanov je poverená plnením troch úloh:

1. na základe rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu a usmernení Rady formou Direktára budovať vnútorného ekumenického ducha v katolíckej cirkvi;

2. realizovať aktívnu spoluprácu s ostatnými kresťanskými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami;

3. menovať a vysielať svojich delegátov, ako aj prijímať delegácie iných cirkví na rôzne ekumenické stretnutia.

Autor sa narodil 5. marca 1933 v Heidenheime v Bádensku-Württembersku. V roku 1964 bol povolaný na katedru dogmatickej teológie v Tübingen. O 6 rokov neskôr bol vymenovaný za profesora dogmatickej teológie a o 2 roky po tom sa stáva spolupracovníkom Würzburskej synody nemeckých biskupov. V roku 1979 sa stáva konzultorom a v roku 1999 sekretárom Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, ktorej dnes predsedá.

Od téhož autora:

M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom 
M. Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
M. Zaviš: Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu 

Související články:

A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1