Terézia Rončáková: Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom

Autorka Terézia Rončáková je vyštudovanou žurnalistkou s bohatou skúsenosťou v tlačovej agentúre SITA, Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Jej monografia vznikla na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku, na Filozofickej fakulte, kde autorka v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre žurnalistiky. Recenzentmi vedeckého diela sú PhDr. Anton Lauček, PhD. a Ing. Juraj Považan, PhD. Tematickým pokračovaním tohto diela je monografia Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom. Prienik náboženského a publicistického štýlu II.

Názov náboženský štýl je v slovenskej jazykovede zatiaľ iba pracovným (s. 7 a 13). Z recenzovaného diela vyplýva, že slovenskí jazykovedci a autorka pod týmto označením chápu iba úzko orientované vyjadrovanie v rámci kresťanstva, a to v jeho konkrétnych, na Slovensku dominantných konfesiách. Z aspektu teologičky a religionistky konštatujem, že je vzhľadom na rozsah analyzovanej problematiky, označenie náboženský štýl aplikovaný iba na vyjadrovací štýl rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a evanjelickej konfesie nevhodný. Aby sme boli korektní, mali by sme do analýzy náboženského štýlu zahrnúť všetky náboženstvá sveta s ich písomnými a verbálnymi výstupmi (podobne s. 155, základné žánre náboženského štýlu), čo je prakticky nereálne, a preto sa prikláňam k myšlienke formovania náboženského štýlu ako sumára x subštýlov s vlastnými subštýlmi.

Príklad:

Náboženský štýl → kresťanský štýl (subštýl) → štýl rímskokatolíckej konfesie (subštýl subštýlu).

Na prvý pohľad sa zdá, že je také členenie príliš zložité, avšak kritérium precíznej práce si uvedený prístup vyžaduje. Je nevyhnutné, aby pri definovaní obsahu náboženského štýlu a tvorbe jeho členenia spolupracovali multidisciplinárne zameraní experti najmenej z troch oblastí - jazykovedy, religionistiky a teológie. Z dôvodu kultickej povahy mnohých náboženských textov musíme počítať aj s množstvom extralingvistických a paralingvistických prostriedkov dotvárajúcich celistvosť nábo-ženského štýlu, čo je v recenzovanej monografii vystihnuté slovami J. Mistríka (s. 22).

Slovenský čitateľ si, za daných okolností, môže veľmi ľahko zameniť význam slova náboženstvo so slovom vierovyznanie; nebude už vnímať kresťanstvo ako náboženstvo, ale bude hovoriť o rímskokatolíckom či evanjelickom náboženstve, s čím sa, žiaľ, stretávame aj v masmédiách.

Autorka sa kriticky opiera o závery známych slovenských jazykovedcov - J. Mistríka, J. Mlacka , F. Kočiša, J. Findru a F. Miku; ruského autora J. Cipku a poľské štylistické diela M. Makuchowskej a M. Wojtakovej. Jej vlastným prínosom je cielená jazykovedná analýza 6 slovenských denníkov a servisu tlačovej agentúry SITA obsahujúcich aj spravo-dajské texty s náboženskou tematikou, ako aj periodík 2 majoritných kresťanských cirkví v SR - Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku a Evanjelic-kej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Rončáková skúma uvedené pramene v časovom úseku jedného občianskeho roka. Jej kritické poznámky na margo jazykovednej korektnosti článkov sú jasne vysvetlené a presne vyznačené v citovaných textoch. Takýto prístup pedagogicky vysoko hodnotíme. Autorkina minuciózna práca s vyhľadávaním relevantných publikovaných textov a ich jazykovou analýzou je dôkazom jej bytostného záujmu o danú problematiku, ku ktorej pristupuje s požadovanými kritickými vedeckými poznatkami.

Poľskí autori sa detailne venujú aj objektívnym štýlotvorným činiteľom a upozorňujú, že v prípade adresáta náboženskej výpovede rozlišujeme dvojakého prijímateľa: nadprirodzenú bytosť a človeka, poslucháča (M. Makuchowska, s. 32); rozlišovať máme aj dvojakého vysielateľa textu: samotného autora textu a sprostredkovateľa textu (J. Wierusz-Kowalski, s. 32). V časti venovanej jazykovým znakom náboženského štýlu sa Rončáková vyjadruje k jeho emocionalite a poetickosti (opakujúce figúry, personifikácie, metafory, alegórie, epitetá, hyperboly), archaizácii, formularizovateľnosti, štandardizácii, formalizácii, schematizácii, slovnej zásobe (dlhé slová a vety, zvýšený výskyt citosloviec, častíc a neurčitých čísloviek). Celok uzatvára analýzou prítomnosti neverbálnych výrazových prostriedkov v štylistických úlohách (s. 43).

Z kapitoly venovanej styčným bodom náboženského a publicistického štýlu je pozoruhodné poznanie, že sa Katolícka cirkev zaoberá vzťahom k médiám od Druhého vatikánskeho koncilu a k tejto problematike vydáva aktuálne dokumenty. Pre záujemcov o štúdium teológie by iste bolo lákavou ponukou vedomie, že by sa aj v SR dala študovať teológia masovokomunikačných prostriedkov (teologická mass-mediológia, teológia masmédií), nová cirkevnovedná disciplína s presne zadefinovaným kurikulom. Za jej autorov sa považujú Enrico Baragliego a A. Diaz Tortejedo (s. 57). Podstatným celkom tejto kapitoly je analýza interakcie morálky a pravdy v podaní médií a spomínaných kresťanských cirkví.

Rečnícky, administratívny a náučný štýl zohrávajú v tvorbe analyzovaných textov náboženských periodík a profánneho spravodajstva týkajúceho sa cirkevných záležitostí mimoriadne dôležitú rolu. Autorka zastáva názor, že: „Skvalitnenie spravodajstva je teda úlohou redakcie, ktorá by mala zabezpečiť kvalifikovanú úpravu príspevkov, prípadne investovať do výchovy prispievateľov." (s. 126)

Biblický štýl (s. 127-152) je v monografii predstavený ako jeden z podštýlov náboženského štýlu (k jeho členeniu sme sa vyjadrili vyššie). Nás predovšetkým zaujíma problém neexistencie jednotnej definície, čo sa pod slovným spojením biblický štýl rozumie. Autorka síce uvádza rôzne definície, avšak sama volí a aplikuje užšiu definíciu, ktorá zahŕňa citáty, parafrázy, narážky, kategórie pádu, predložkové a iné spojenia, lexikálne špecifiká, štylistické konštrukcie, vplyv jazykového pôvodu a frazémy biblických kánonických textov. Z autorkinho prieskumu vyplynulo, že evanjelický týždenník Evanjelický posol spod Tatier obsahuje dvakrát viac doslovných biblických citátov než katolícky týždenník Katolícke noviny. Najdlhší biblický citát našla, paradoxne, v sekulárnom denníku SME, kde autorka uvádza slová z Listu Rimanom 1,21-32.

Najtypickejším žánrom analyzovanej katolíckej a evanjelickej tlače je úvaha. Často sa kombinuje s esejou a výkladom biblického textu. Na rozdiel od rozhovorov publikovaných v profánnej tlači sa rozhovory v uvedených cirkevných týždenníkoch striktne pridržiavajú témy a sú nekonfliktné. Rončáková to vystihuje takto: „Pomerne často uplatňované rozhovory sledujú klasickú dialogickú schému, sú pomerne krátke, nejdú do hĺbky problematiky, vlastne vôbec nie sú problematické - väčšinou sa netýkajú zásadných aktuálnych spoločenských tém, ide skôr o príležitostné žánrové spestrenie misijnej, kultúrnej alebo zahraničnej rubriky." (s. 158)

Základným predpokladom vylepšenia obsahovej kvality textov sekulárnych periodík obsahujúcich náboženskú tematiku, ako aj formálnej stránky textov cirkevných periodík je sebakritický pohľad oboch. Vzájomné poukazovanie na nedostatky tvorby autorov toho druhého typu periodika bude konštruktívne vtedy, keď nájde pozitívnu odozvu so snahou pracovať na svojej profesionalite, a nie si vylepšovať názor o svojej tvorbe prioritným zameraním na vyhľadávanie chýb iného. Proces takto prebiehajúceho rastu nie je bezbolestný, ale zaručene obojstranne obohacujúci a verejnosti prospešný.

Od téhož autora:

M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom 
M. Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
M. Zaviš: Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 
M. Zaviš: Terézia Rončáková: Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom
M. Zaviš: Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu 

Související články:

A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1