Ikony anjelov 2/3 - Rané kresťanstvo a apokryfy

 

Kresťanstvo vstúpilo na svetovú scénu v období, keď grécko-rímska kultúra i východosemitské kultúry začali aktívne pôsobiť v prostredí neobyčajne heterogénneho Východu a podrobovali si územie, ktoré sa nachádzalo pod vplyvom helenistického judaizmu. V tejto súvislosti treba povedať niekoľko slov aj o samotnom judaizme a tiež o niektorých predstavách grécko-rímskeho pôvodu.

Už prví grécki prekladatelia starohebrejskej Biblie rozlišovali v tzv. Septuaginte,[1] v prvom gréckom preklade Starého zákona, ktorý vznikol medzi 3. a 1. storočím pred Kristovým narodením v Alexandrii a bol pripočítaný do kánonického okruhu kníh až v 1. storočí po Kristovom narodení, štyri pojmy, ktoré sú bezprostredne späté s anjelmi: dynameis (božská energia, pôsobenie síl), semeia (znamenia, znak), terata (nezvyčajný úkaz), thaumasia (úžasné).

 

 

 

Dôležitú úlohu pri utváraní učenia o anjeloch zohral starý židovský apokryf Henochova kniha (2. storočie pred Kristovým narodením). V liste svätého apoštola Júdu (14. verš) vystupuje Henoch ako siedmy po Adamovi a prorokuje: „Hľa, prichádza Pán s desaťtisícami svojich svätých anjelov." Od Krista až do neskorého stredoveku bola Henochova kniha neobyčajne populárna. V 366 kapitolách sa podrobne opisuje, čo videl Henoch na nebesiach. V preklade do cirkevnej slovančiny bol „apokryf o Henochovi"[2] známy na Rusi už v 11.-12. storočí. (Na ruských ikonách sa Henoch spolu s Eliášom zobrazujú v raji vo výjavoch tesne po vzkriesení.) V 6. kapitole knihy sa hovorí o 200 anjeloch, „nebeských synoch" (volali ich Urakib, Arameel, Samael, Akibeel, Tabiel, Ramuel a pod.), ktorých viedol Semjaz. Zatúžili po ľudských dcérach, a preto si ich vzali za ženy a „naučili ich čarám a zaklínaniam". Tieto ženy porodili „veľkých obrov", ktorí požierali ľudí. Padlí anjeli naučili ľudí robiť zlo, a tak „začali hrešiť na zvieratách a vtákoch, jedli ich mäso a pili ich krv, požierali sa navzájom", začali viesť vojny, zaklínať a veštiť budúcnosť z hviezd. Povstali veľké márnivosti a ohavnosti a všetky ich cesty boli zničené.

Henochova kniha, ktorá ako prvá opisuje pád anjelov, názorne vysvetľuje aj to, ako to dopadlo s vierou v anjelov medzi židmi niekoľko storočí do Kristovho narodenia i počas prvých storočí po Kristovi.

V Novom zákone sa téma anjelov iba jemne naznačuje. Saduceji, ktorí v čase Ježišovho pôsobenia na zemi tvorili nie veľmi početnú skupinu kňazov a združovali sa okolo veľkňaza, naplno odmietali existenciu anjelov. Farizeji zasa verili v anjelov, duchov a život po smrti. V Skutkoch svätých apoštolov, ktorých autorom je Lukáš (1. storočie po Kristovi), sa o tejto skutočnosti hovorí jednoznačne: „Lebo saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania ani anjela ani ducha, kým farizeji vyznávajú jedno i druhé. Strhol sa veľký krik a vstali niektorí zákonníci z časti farizejov a protestovali: ,Nenachádzame nič zlé na tomto človekovi. A čo ak s ním hovoril duch alebo anjel?!‘" (porov. Sk 8-9). Treba povedať, že apoštola Pavla jeho otec ešte ako Šavla vychovával v duchu farizejstva (Sk 26,5). Rovnako ani Ježiš neodsudzoval učenie farizejov (Mt 23,3), ale kritizoval ho pre jeho formalizmus a vonkajšiu zbožnosť.

Jozef Flávius (okolo roku 37-okolo roku 100 po Kristovi) opisuje rozdiely medzi troma sektami v období Druhého chrámu, teda medzi farizejmi, saducejmi a esénmi, a uvádza, že každý, kto sa chcel stať esénom, musel sa zaprisahať, že bude zachovávať mená anjelov.[3]

 

 

  

Pred 2000 rokmi bol judaizmus pod silným vplyvom helenizmu. V Alexandrii, v jednom z najväčších miest antického sveta, ktoré sa stalo takisto centrom kresťanstva, sa filozof Filón (okolo roku 20 do Kristovho narodenia-50 po Kristovi) pokúsil o výklad biblického textu z hľadiska gréckej filozofie. V súlade s jeho názorom bol Boh čisto duchovným pojmom, ktorý bol vzdialený od obrazného antropomorfizmu. Taký Boh nemohol bezprostredne vplývať na matériu. Filón sa opieral aj o učenie Starého zákona a o Sokratovu koncepciu (Sokrates sa odvolával na vnútorný hlas, ktorý ho usmerňoval v dôležitých životných okamihoch - známy Sokratov démon).[4] Pripúšťal existenciu bytostí - sprostredkovateľov, teda anjelov alebo božských mocností, ktoré sú podobné Platónovým ideám. Tvorili súčasť „Logosu" alebo božského ducha, ktorý bol jednorodeným Božím synom. Matkou mu bola Sofia - Božia múdrosť - Svätý Duch. Takéto novoplatónske myšlienky ovplyvnili aj autora Jánovho evanjelia a neskôr aj predstavy o Sofii a Svätej Trojici.[5] Sokratovo učenie o „dušiach" a Platónových „ideách" prijal Plotinos, zakladateľ novoplatonizmu, a jeho žiak Porfýrios Malchos (umrel okolo roku 301) a tiež Porfýriov žiak Jamblichos (umrel okolo roku 330), ktorí rozvinuli novoplatónske učenie o anjeloch, ktoré významne vplývalo na kresťanstvo.

Sektu angelikov spomína aj cyperský svätiteľ biskup Epifanios (umrel okolo roku 403). Ešte o niečo skôr sa tohto učenia pridržiaval aj významný kresťanský teológ Origenes (umrel okolo roku 254), ktorý bol nasledovníkom Platóna a Filóna Alexandrijského. Tvrdil, že prirodzenosť anjelov sa nijako neodlišuje od prirodzenosti ľudskej duše. Origenes spolu s východnými cirkevnými otcami, ku ktorým patrí aj Atenagoras (2. storočie), svätý Justín Mučeník (umrel okolo roku 165) (Apológia I,6) a Klement Alexandrijský (umrel okolo roku 215), boli pod silným vplyvom gréckej filozofie. Tertulián (žil okolo rokov 160-220), ktorý písal po latinsky, a svätý Hypolit Rímsky (žil okolo rokov 160-237; latiník píšuci po grécky) sa právom pokladajú za zakladateľov ranokresťanského učenia o anjeloch. Ambróz Mediolanský-Milánsky (umrel v roku 397) už povzbudzuje nebáť sa privolávať anjelov.

A predsa apoštol Pavol (Kol 1,16-18 a 2; Ef 1; Flp 2, Gal 4,3) musel vo svojich listoch aktívne vystupovať proti rozmáhajúcemu sa kultu anjelov a šíriacej sa gnosticko‑astrologickej heréze. Problém spočíval najmä v určení vzťahu medzi Kristom a anjelmi. Pavol bol často nútený vystríhať pred bezmedzným uctievaním anjelov a upozorňovať na to, že jedine Boh je naším vládcom a veľkňazom: „A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý" (1Kor 12,6). V nasledujúcich storočiach v rozličných kresťanských sférach existovala predstava o tom, že anjeli (teda tí, ktorí usmerňujú ľudské činy, a prvé bytosti, ktoré stvoril Boh Otec, ako aj skutoční tvorcovia viditeľného sveta) majú v nebeskej hierarchii zaujať také miesto ako Kristus a Svätý Duch. Preto téma vzťahu anjelov k Stvoriteľovi, ale aj ku Kristovi‑Logosu sa stala hlavnou teologickou témou daného obdobia. „Nech zmĺknu tí, ktorí žiadajú uchvátiť dôstojnosť Jednorodeného a hovoria, že svet je dielom anjelov. ‚Veď v ňom bolo stvorené všetko viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti‘" (srov. Kol 1,16), dôvodil Cyril Jeruzalemský (4. storočie)[6] i Ján Zlatoústy, ktorý zároveň zdôraznil skutočnosť, že všetko, čo bolo stvorené pomocou anjelov, patrí Kristovi.[7]

 

 

 

V Novom zákone, ktorý bol napísaný medzi rokmi 50-150 po Kristovi, presnejšie v jeho kánonizovanom variante, nachádzame aj zmienku o archanjeloch (1Sol 4,16; Júd 9) a vyvolených anjeloch (1Tim 5,21). Slovo anjel (v gréčtine ἄγγελος, po latinsky angelus, v cirkevnej slovančine аггелъ) označuje „posla", „ohlasovateľa". Osobitne často používa toto slovo evanjelista Lukáš. Poslami nazýva Jána Krstiteľa, biskupov, kňazov a tiež jednoduchých ľudí: „Keď Jánovi poslovia odišli, začal hovoriť zástupom o Jánovi" (Lk 7,24); „a poslal pred sebou poslov" (Lk 9,52). K cherubínom, serafínom a ďalším anjelom (mal'achim a elohim) Starého zákona sa v listoch apoštola Pavla (Rim 8,38; Ef 1,21; Kol 1,16) pripočítavajú prestoly (tróny), panstvá, kniežatstvá, mocnosti a sily.

V Jánovom Zjavení stoja anjeli na čele cirkevného zboru, čo umožňovalo Origenovi a Tertuliánovi pokladať ich za biskupov cirkví.

Nový zákon sa vníma nepochybne iba ako malá časť ranokresťanskej tvorby. Rímska kolonizácia priniesla masívny latinský vplyv, ktorý bol v jeho synkretickej fáze presiaknutý duchom helenizmu. Uvážlivosť pri zostavovaní konečnej podoby kánona nového učenia trvalo stáročia. Keď v roku 367 alexandrijský biskup Atanáz Veľký do všetkých cirkevných spoločenstiev rozoslal svoje 39. sviatočné ponaučenie o novozákonnom kánone, začali utíchať teologické spory, ktoré, ako vieme, nikdy neskončili. Práve spory o tom, ktoré písomné pramene treba uprednostniť, existovali vo východnej i v západnej cirkvi od samého začiatku. Pomerne dlhé obdobie zostali sporné najmä početné apokalyptické spisy (okrem listov svätých apoštolov, ktoré boli veľmi skoro uznané za kánonické), nevynímajúc z tohto okruhu ani Zjavenia apoštola Jána, ktoré sa dostalo do kánona až v 6. storočí. Keď cirkev zvíťazila v boji s herézou a úspešne obhájila prvoradú úlohu Krista a Svätého Ducha, záujem východných teológov o anjelov sa z času na čas objavil v novej sile bez ohľadu na všeobecne prijatý názor, že prirodzenosť anjelov je nepostihnuteľná.

Pre tých čitateľov, ktorí poznajú iba Bibliu „svojej" konfesie, by sme chceli pripomenúť, že do luteránskej Biblie sú zaradené aj tzv. apokryfy, ktoré Luther nazval knihami, ktoré nie sú súčasťou Biblie, ale sú užitočné na čítanie. V čase teologických dišpút, ktoré sa začali v rokoch 1824-1826, nemecké i mnohé zahraničné biblické spoločnosti otvorene žiadali ich zaradenie do Biblie. Názory protestantskej, rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa zhodovali. Sedem alebo osem (podľa Hieronyma) kníh rímskokatolícka cirkev pokladá za deuterokánonické knihy (niektoré z nich a tiež celý Nový zákon boli napísané po grécky) a protestantská cirkev ich nazýva presudoepigrafickými knihami. Do väčšiny prekladov Biblie v reformovanej cirkvi sa tieto knihy vôbec nedostali. Patria k nim: Tobiášova kniha, Kniha Sirachovcova, Ezdrášova kniha a ďalšie, ktoré sú pre nás veľmi zaujímavé, a budeme z nich často citovať. V pravoslávnej cirkvi sa nazývajú „nekánonickými", no sú naplno uznané. Ešte v 4. storočí Atanáz Veľký tvrdil, že tieto knihy odporúčajú aj cirkevní otcovia. Termín „apokryf" (po gr. „tajomný", „skrytý") zaviedol Hieronym v 5. storočí a označoval ním knihy Biblie, ktoré cirkev zaradila do gréckeho prekladu Starého zákona (Septuaginty) ako doplnky, ku ktorým chýbali starohebrejské predlohy: Kniha Judit, Kniha Sirachovcova, Tobiášova kniha, Šalamúnova Kniha múdrosti, ďalej Kniha proroka Barucha, tri knihy Makabejcov, tri Ezdrášove knihy (u pravoslávnych), doplnky ku Knihe Ester (Est 10,4-10), pieseň troch babylonských mládencov (Dan 3,24-90), príbeh o Zuzane (Dan 13), príbeh o Bélovi a drakovi (Dan 14) a Manasesova modlitba.

 

 

 

Všetky tieto známe fakty sme pripomenuli preto, aby bolo jasné, že s pojmom apokryf nebudeme spájať pseudoepigrafické diela, ale iba také diela, ktoré nie sú súčasťou kánona už v ranokresťanskej cirkvi. Patrí k nim aj nepreberné množstvo zvyčajne apokalyptických spisov, ktoré vznikli v židovskej literatúre v období posledných dvoch storočí do Kristovho narodenia a tvoria ich aj spisy, ktoré patria do kontextu kresťanskej literatúry a vznikli v prvých storočiach po Kristovi. Osobitne tu treba spomenúť najmä Henochove knihy (v ktorých synovia svetla bojujú so synmi tmy), Mojžišovu apokalypsu, 2. a 3. Ezdrášovu knihu.[8] Kresťanské apokryfy sa nazývajú aj novozákonnými apokryfmi a tvorí ich vyše 100 textov kníh kresťanských autorov, ktoré vznikli medzi 2. a 3. storočím po Kristovi. Nepatria však do kánona biblických kníh a nepokladáme ich ani za práce cirkevných otcov. Charakteristickým znakom novozákonnej apokalyptickej literatúry, pre ktorú je príznačná zložitá symbolika a mystika čísel, sú videnia alebo sny, ktoré sa pripisujú vtedajším uctievaným svätým a prorokom. Medzi rozličnými hierarchiami anjelov a diablov prichádza k bojom s konečnou porážkou zla a ustanovením nebeského raja. Nový zákon, ako aj veľká časť apokalyptických spisov vznikla v prvých storočiach po Kristovi, keď kresťania židovského i gréckeho pôvodu boli prenasledovaní. Niektoré z týchto kníh vznikli za účelom ich verejného čítania pred zhromaždením v kresťanských chrámoch, no z rozličných dôvodov neboli zaradené do biblického kánonu ranokresťanskej cirkvi (dokončeného okolo roku 200). Hovorí sa v nich o rozličných podrobnostiach zo života Krista, Márie a apoštolov a opisuje sa život anjelov na nebesiach. Preto sa tieto knihy tešili veľkej obľube najmä medzi jednoduchými ľuďmi. Ani ich pololegálne postavenie však nebolo prekážkou kresťanského umenia, aby z nich čerpalo sujety pre svoje diela.

Z množstva apokryfických kníh iba Vulgáta (ide o latinský preklad Biblie, ktorý vznikol po roku 390) pojala 2. knihu Ezdrášovu (v pravoslávnej cirkvi sa táto kniha pokladá za nekánonickú knihu a nazýva sa 3. knihou Ezdrášovou). Pravdepodobne bola napísaná naraz s inými knihami Nového zákona, predovšetkým spolu so Zjavením Jána, s ktorým má mnoho podobností. Tretia až štrnásta kapitola obsahuje Ezdrášov plač nad pádom Jeruzalema a rozpráva príbeh o videniach zjavených v siedmich snoch. Tieto videnia neskôr vysvetľoval archanjel Uriel, ktorý Ezdrášovi povedal, že Mesiáš zničí zlo a bezbožníkov, ale spravodliví budú odmenení.

Množstvo apokryfov vytvorili kresťanskí heretici, ktorí sami seba pokladali za „osvietených". Tvrdili, že oplývajú vedomosťami, ktoré čerpajú zo skrytých prameňov, pričom verili v intuitívnosť, metaracionálne poznanie (gnosis), v mystérium sveta, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť oslobodenie od nadvlády anjelov. Rovnako tak možno objasniť aj ich zvýšený záujem o nebeské sily a koniec sveta. Napríklad v Alexandrii v polovici 2. storočia Sýrčan Basilides, žiak Valentína Gnostika, vnímal cnosť ako dcéru Dynameis (síl) a Sofie (múdrosti) a spájal Principes (gr. Archai, csl. Начала, slov. „počiatky" alebo aj „kniežatstvá") s anjelmi, ktorí obývajú prvú hviezdnu sféru. Všetkých 365 astrálnych anjelov, ktoré vedie Demiurg, vládne rovnakému počtu hviezdnych sfér.[9] Demiurg, vládca vyššieho sveta, spolu s vladárom a hlavou nižšieho sveta Archontom, sa prejavujú v stelesnení Krista, ktorý všetko zjednocuje silou Svätého Ducha.

 

 

 

Na začiatku sa kresťanstvo pokúšalo v sebe spojiť židovský mesianizmus s gréckym racionalizmom; priťahovalo do svojich radov otrokov. Gnostici však verili, že práve oni prevyšujú kresťanov v duchovnom a rozumovom rozmere. Pre gnostikov boli „hermetické"[10] (2.-3. storočie) a apokalyptické spisy skutočne apokryfické, teda tajomné. Treba dodať, že k šíreniu úcty k bytostiam podobným anjelom v ranokresťanskej cirkvi pomohli aj gnostici, osobitne tí, ktorých učenie bolo bezprostrednom späté s anjelmi. Takýmto spôsobom sa kult anjelov šíril predovšetkým v koptských a východných oblastiach, kde vznikla aj väčšina apokryfickej literatúry.

Tematika anjelov prevláda aj v Baruchovom zjavení, gréckom apokryfe, ktorého cirkevnoslovanský preklad sa často v stredoveku čítal v chrámoch byzantského obradu. Prorok Baruch, ktorého anjeli vzali do neba, pozoroval pohyb slnka na ohnivom voze ťahanom 40 anjelmi.[11]

Najpodrobnejšie údaje o anjeloch obsahuje apokryfické Bartolomejovo evanjelium - ide o ranokresťanské literárne dielo, na ktoré sa odvolával aj Hieroným a Dionýz Areopagita. Je ovplyvnené gnosticizmom a staroegyptskými predstavami o svete. Po vzkriesení Krista apoštol Bartolomej kladie Pánovi rozličné otázky. Kristus mu odpovedá, že práve archanjel Michal ho primäl k tomu, aby v sprievode anjelov zostúpil do podsvetia. Apoštol vidí, ako anjeli predstupujú pred Adama a jeden z anjelov (vyšší ako ostatní) s ohnivým mečom v rukách sa tomu bráni. Keď ho však Kristus núti pristúpiť k Adamovi, z ruky mu vyrazí obrovský ohnivý stĺp, ktorý sa dotkne Jeruzalema. Ježiš nato odpovedá: „To bol jeden z anjelov odplaty, jeden z tých, ktorí stoja pri tróne môjho Otca. Tohto anjela prislal ku mne Otec, preto sa nechcel vzniesť do neba, lebo sa sústredil na strávenie života na zemi. No keď som mu to prikázal, z ruky mu vyšľahol plameň; následne roztrhol katapetazmu (chrámovú oponu)[12] a rozdelil ju na dve časti ako svedectvo synom Izraela o strastiach, na ktoré ma (Krista) vydali, a o mojom ukrižovaní."[13] Potom Ježiš privádza apoštolov Bartolomeja a Petra na miesto zvané „Cherubín," t.j. „Miesto pravdy". Tam mávne rukou na anjelov Západu, aby zložili (zvinuli) Zem ako papyrusový zvitok. Odhalené podsvetie privádza apoštolov do úžasu, no Ježiš dáva anjelom znamenie, aby podsvetie opäť zakryli. Kristus potom sprevádza apoštolov spolu s Máriou po podsvetí, lebo túžia vidieť vrahov ľudského pokolenia. Ježiš hrozí anjelom podsvetia a rozkáže archanjelovi Michalovi, aby zatrúbil na svojej veľkej trúbe. „Zem sa zatriasla, vyšiel Beliar, ktorého zviazaného na ohnivej reťazi vedie 660 anjelov. Vysoký bol 1600 lakťov a široký 40 lakťov. Jeho obličaj bol ako ohnivý blesk, jeho oči ako iskry a z nozdier mu vyrážal smradľavý dym. Pery mal ako puklina v skale a na chrbte mal jedno krídlo dlhé 80 lakťov." Bartolomej núti Beliara hovoriť a dozvedá sa od neho toto: „Ak chceš vedieť, ako sa volám, tak na začiatku ma volali Satanael, čo znamená ‚anjel Pána‘. No keď som uvidel obraz Pána, začal som sa volať Satan,[14] čo znamená ‚anjel podsvetia‘. ... Bartolomej sa ho opäť spýtal: ‚Odhaľ mi všetko, nič neskrývaj!‘ Nato Beliar odpovedal: ‚Prisáham ti na Pánovu velebnosť, že hoci by som chcel, nedokázal by som nič pred tebou utajiť, lebo vedľa mňa stojí ten, kto ma môže usvedčiť z klamstva. Keby som mal tú silu, všetkých by som vás zahubil, rovnako ako som raz zahubil jedného z vás. Bol som prvým anjelom, ktorého stvoril Boh. Lebo keď Pán stvoril nebo, vzal za hrsť ohňa a stvoril mňa a ako druhého stvoril Michala, veľkovojvodu nebeských mocností, ako tretieho stvoril Gabriela, štvrtého Uriela, piateho Rafaela, šiesteho Nataela a ešte ďalších 6000 anjelov, ktorých vymenovať nedokážem. Existujú aj Boží liktori (liktor je sluha úradníka u Rimanov, ide spravidla o prepusteného otroka) s fasciami (fasces - symboly rímskej moci /impéria/ a práva; ide o dvanásť prútov, ktoré obopínajú sekeru), ktorí ma sekajú sedemkrát za deň a sedemkrát v noci a nič mi nedovoľujú, preto ma opúšťajú sily. Existujú aj anjeli odplaty, ktorí stoja pri Božom tróne. Ide o anjelov, ktorí boli stvorení ako prví. Neskôr bolo stvorené ohromné množstvo anjelov: 100 myriád anjelov pre prvé nebo a rovnaký počet pre druhé, tretie, štvrté, piate, šieste a siedme nebo. Okrem siedmich nebies ešte existuje sféra nazývaná aj nebeská klenba, v ktorej prebývajú mocnosti vládnuce ľuďom. Nad vetrami stoja ešte štyria anjeli, jeden vládne nad Boreasom. Volá sa Chairum a drží v ruke ohnivú berlu. Berla slúži na zadržiavanie veľkej vlahy, ktorú v sebe nesie vietor ovlažujúci zem. Anjel, ktorý vládne nad Aparktisom, sa volá Oertha;[15] v rukách má fakľu, ktorou zohrieva bok Aparktisa, a tak zmierňuje chlad a nedovoľuje zamraziť zem. Anjel južného vetra sa volá Kerkuth a je ustanovený zmierňovať silu vetra, aby nespustošil zem. Anjel, ktorý vládne juhozápadným vetrom, sa volá Naouth. V rukách má ľadovú berlu, ktorú si prikladá k ústam, a tak zhasína plameň, ktorý vychádza z jeho úst. Keby anjel nezhasil plameň, oheň by zachvátil celý svet. Existuje anjel, ktorý vládne nad morom a spôsobuje vlnobitie. Nič viac ti už nepoviem, lebo vedľa mňa stojí ten, ktorý nestrpí, aby som viacej hovoril.‘ Vtedy sa Bartolomej opýtal: ‚Rozpovedz, ako trestáš ľudské duše?‘ Nato Beliar odpovedal: ‚Opísať utrpenie, ktoré čaká podvodníkov, luhárov, bláznov, vrahov, smilníkov, čarodejníkov, veštcov i tých, ktorí mi veria, i tých, ktorých sám prenasledujem?‘ Bartolomej spresňuje: ‚Buď stručný.‘ Vtedy Beliar zaškrípal zubami a z podsvetia sa vyrútilo koleso s ohnivým mečom, ktoré po sebe zanechalo hlboké koľaje. Bartolomej sa ho spýtal: ‚Čo je to za meč?‘ A on odpovedal: ‚Je to meč pre pôžitkárov. Kladú ich do jednej koľaje, lebo vo svojom pôžitkárstve sú ochotní spáchať akýkoľvek hriech. Do druhej koľaje dávajú klebetníkov, ktorí potajomky klebetia o svojich blízkych. Do tretej koľaje padnú ľstiví a pokrytci a tiež tí, ktorých sa mi podarilo zviesť z pravej cesty.‘ Vtedy sa Bartolomej spýtal: ‚Robíš toto všetko sám?‘ A Satan odvetil: ‚Kebyže som mohol odtiaľto vyjsť, celý svet by som zničil za tri dni, ale ani ja, ani ďalší zo 600 padlých anjelov nesmieme opustiť podsvetie. Máme však falošných sluhov, ktorí plnia naše príkazy. Dáme im udice s množstvom háčikov, a tak idú loviť ľudské duše. Ako návnadu pritom používajú rozličné pokušenia, napríklad pijanstvo, smiech, klebety, pokrytectvo, zábavky, prostitúciu a iné prostriedky z našich zásob, ktorým ľudia ťažko odolávajú. Tu sú mená ďalších anjelov: Anjela krupobitia volajú Mermeoth. Na hlave nosí kamenec a moji sluhovia ho posielajú tam, kde sa im páči. Iní anjeli vládnu nad snehom, ďalší nad hromami, tretí nad bleskami; ak sa niekto z môjho zboru pokúša odtiaľto dostať, či už na more, alebo na súš, vtedy títo anjeli hádžu ohnivé kamene a pália naše nohy.‘ Vtedy Bartolomej povedal: ‚Zadrž, drak podsvetia!‘ No Beliar pokračoval: ‚Možem ti všeličo rozpovedať o anjeloch. Tí, ktorí obývajú nebeské a zemské sféry, sa nazývajú Mermeoth, Onomatath, Duth, Melioth, Charuth, Graphathas, Hoethra, Nephonos a Chalkatura. Spolu lietajú po zemských i nebeských sférach a tiež po podsvetí...‘ Bartolomej ho prerušil a zvolal: ‚Zadrž, nech ťa sily opustia, aby som mohol poprosiť svojho Pána.‘ A Bartolomej padol na tvár a posypal si pieskom hlavu a predniesol: ‚Pane Ježišu Kriste, veľký a všemohúci! Všetci anjeli na nebesiach zvelebujú tvoju dobrotu. Otvor moje pery a moje ústa budú oslavovať tvoju chválu, Pane...‘"

Bádatelia sú nútení poznať tieto texty najmä vtedy, keď chcú pochopiť, čo predstavuje napríklad málo známy anjel Arlaphos so znakom Šalamúna,[16] zobrazený na bronzovom amulete zo 4. storočia, ktorý sa nachádza v zbierkach Ermitáže v Sankt-Peterburgu. Citovali sme úryvok z Bartolomejovho evanjelia, aby sme názorne ukázali, akými obsiahlymi vedomosťami o nebi, pekle a anjelských mocnostiach disponovali autori apokryfických písomných pamiatok. Z toho je jasné, prečo v 4.-5. storočí dogmy späté s anjelmi iba veľmi ťažko nachádzali pochopenie v cirkvi, veď katechizmy, ktoré dobre poznáme najmä z prostredia katolíckej cirkvi, začali na Východe vznikať až v 8. storočí.

 

(pro zvětšení klikni na obrázek) 

 

Kánonické traktáty prvých apologétov a gréckych cirkevných otcov 4.-5. storočia a závery cirkevných snemov sú založené na biblických textoch, neskorohebrejských úvahách a na ľudovej viere.

Rozšírenie kultu anjelov vo všetkých kresťanských spoločenstvách smerovalo k tomu, že už v roku 325 na Prvom nicejskom koncile sa stvorenie anjelov ustanovilo ako dogma. Predsa však kresťanstvo, ktoré sa formovalo v období neskorej antiky pod vplyvom rozličných kultúr, často spájalo anjelov so silami prírody, s démonmi a duchmi.

Proti takýmto predstavám vystúpil Bazil Veľký (329/331-379),[17] Gregor Teológ (umrel v roku 390)[18] a ďalší otcovia východných cirkví; proti takýmto predstavám osobitne ostro vystúpil aj Cyril Jeruzalemský (313-386), Atanáz Veľký (295-373) a Ján Zlatoústy (344-407). Vo svojich početných prácach, ktoré vznikli ešte v období, keď neboli jasne sformulované dogmy o Kristovi a Svätom Duchu, títo cirkevní otcovi položili základy kresťanského učenia o anjeloch. Nasledovníci Ignáca Antiochijského (Trall., 5),[19] Ireneja Lyonského (Popretie herézy, II,30),[20] Klementa Alexandrijského (Strom., VI,13) a Origena (De Princip.,[21] I,8) predložili svoju vlastnú hierarchizáciu anjelov a neúnavne poukazovali na ich podriadenosť: anjeli sú podriadení Bohu; sú sluhami a vykonávateľmi jeho vôle. Napriek tomu medzi ľudom pretrvávali magické predstavy o anjelských bytostiach; aj neofyti sa vo svojich modlitbách radšej utiekali k anjelom ako k svätým. Preto vôbec neprekvapuje, že v období šíriaceho sa mysticizmu čísel sa rozpútala aj diskusia o počte anjelov. Tieto úvahy podporovali aj rôznorodé údaje o počte anjelov v jednotlivých knihách Biblie.

Za všetky uvedieme aspoň jeden príklad. Atanáz Veľký napísal: „Svätý Duch je iba jeden, no anjelských prirodzeností je mnoho. Veď anjelov sú tisíce tisícov, zástupy zástupov; existuje nebeská žiara, prestoly (tróny), panstvá, je nebo, cherubíni a serafíni a množstvo ďalších anjelov. Ani všetko tvorstvo nie je rovnaké, ale rôznorodé a mnohoraké."[22]

V kontexte týchto udalostí zasadal v roku 364 Laodicejský miestny snem. Uctievanie nespočetného množstva anjelov zakazovalo 35. pravidlo: „Nesluší sa kresťanom zanechávať Božiu cirkev a vystupovať z nej a vymenúvať anjelov a strojiť spoločenstvá. Všetko sa zakazuje. Nech sa uvalí anatéma na každého, kto sa venuje takejto modloslužbe, lebo zanechal nášho Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, a prijal modloslužbu." (Odsudzujú sa heretici, ktorí sa nemodlia k Bohu a Kristovi, ale iba k anjelom, akoby boli tvorcami a vládcami sveta.)

Ako sa však neskôr ukázalo, tento zákaz nefungoval. Už vtedy sa objavili pokusy vniesť do sveta anjelov určitý poriadok, ktorý bol založený na apokryfickom spise Mojžišovej Apokalypsy. Aj bez ohľadu nato sa snem predsa len pokúsil znížiť veľký počet anjelov (ktorý sa zaznamenáva v Tobiášovej knihe, židovských i kresťanských apokryfoch a tiež v učení gnosis) až na sedem: Gabriel, Michal, Rafael, Uriel, Anael, Zachariel a Samael. Z týchto siedmich pozná Vulgáta (koniec 4. storočia) iba prvých štyroch, ktorí utvorili základ pre neskoršie predstavy o anjeloch.[23]

Pokračování.

[Ve spolupráci s vydavatelem převzato vč. obrazového doprovodu z knihy Ivan Bentchev: Ikony anjelov. Obrazy nebeských poslov, Vydavateľstvo Oto Németh, Bratislava 2012. Z německé a ruské předlohy knihy (Bentchev, Ivan: Engelikonen. Machtvolle Bilder himmlischer Boten, Herder-Verlag, Freiburg - Basel - Wien 1999, ISBN 3-45127016-1; Orbis-Verlag, München 2003; ISBN 3-572-01509-X; Бенчев, Иван: Иконы ангелов. Образы небесных посланников, Интербук-бизнес, Москва 2005, ISBN 5-89164-155-0) přeložili Assoc. Prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc., a Mgr. Katarína Žeňuchová, PhD. Mírně upraveno redakcí Revue Theofil.]

Možnost zakoupení knihy u vydavatele: ZDE.  

 

Ikony anjelov 1/3 - Biblické učenie o anjeloch 
Ikony anjelov 2/3 - Rané kresťanstvo a apokryfy 
Ikony anjelov 3/3 - Hierarchia anjelov: od apoštola Pavla po Dionýza Areopagitu 

 

Anotace knihy vč. náhledů  

 

 

Související články:

Pravoslavný kříž
Miroslav Iľko: Ikonostas
Ikonostasy (fotogalerie)
Rafail Karelin: O jazyku pravoslávnej ikony 1/2 
Rafail Karelin: O jazyku pravoslávnej ikony 2/2
Ladislav Németh: Pravoslávna ikona - kánon a štýl  
Étienne Gilson: Učení sv. Bonaventury o devateru andělských kůrů  
Lukáš Drexler: Pravoslávna ikona - kánon a štýl II. (recenze)
Mních Gregor (Krug): A odpočinul si Boh na siedmy deň
Mnich Gregor (Krug): Ježiš Kristus Starý dňami  
Řehoř Veliký: Výklad jmen hlavních andělů  

 

Poznámky:

[1] Rusko-slovanská Biblia (ide o biblické preklady počínajúc Genadijevskou Bibliou z roku 1499 a končiac Jelizavetskou Bibliou z roku 1751) sa líši od synodálneho prekladu Biblie z roku 1876 tým, že ruský synodálny preklad Starého zákona vznikol na základe starohebrejského textu, no všetky slovanské preklady Starého zákona sa opierajú o grécky text Septuaginty.

[2] O variantnosti tohto apokryfu pozri napríklad Словарь книжников, t. I., 1987, s. 40 a nasl. O apokryfickej tradícii Henochovho spisu na Západe pozri Concordanciae caritativ, 849-850 (CXVI) a tiež aj R. H. Charles, The Book of Enoch, Oxford 1912.

[3] Josephus Flavius, De Bello Judaico, II,8,7. Pozri aj Stuhlfauth, s. 18. (Иосиф Флавий, Иудейская война, Sankt-Peterburg 1900; Minsk 1991. Prvý preklad z latinčiny do ruského jazyka vznikol v roku 1716.)

[4] Alexander Bröstl, Aténsky ľud proti občanovi Sokratovi. Platón, Obrana Sokratova [Platónovu Obhajobu z gréckeho originálu preložil Július Špaňár], Bratislava: Kalligram 2006.

[5] Tím není třeba myslet to, že pojmy Logu, Trojice ap. byly odvozeny z předkřesťanských myšlenkových kontextů a dále pouze rozvinuty, ale spíše že originální křesťanské učení, které není žádnou dedukcí, nýbrž Božím zjevením, bylo pro slovní formulování inspirováno pojmy a koncepty v té době rozvinutých mimokřesťanských učení. Jedinečné Boží zjevení, které se událo v Ježíši Kristu, je totiž třeba pro potřeby srozumitelné artikulace a sdílení reflektovat a pojmově uchopovat, k čemu mohly posloužit právě jisté pojmy a koncepce z pohanské či židovské filosofie, aniž by tím zastřely či pozměnily obsah křesťanského zjevení. Toto je vidět např. při srovnání pojmu Logu/logu u Filóna Alexandrijského či stoiků a v evangeliu sv. Jana, kdy vynikne, že ač autor Janova evangelia v jistém smyslu navazuje na tyto a další myšlenkové proudy, mnohem více odkazuje a navazuje na židovskou tradici stvořitelského slova (Gn 1,3 ad.), ale hlavně zvěstuje zcela originální skutečnost, totiž Logos jako předvěčnou Boží osobu - Boha samotného, který se stal člověkem, což se vymyká všem ostatním konceptům, jež se doposud zabývaly pojmem Logu/logu. Pozn. RTh.

[6] Mystagogické katechézy, XI,21; in PG 33,717B-720A.

[7] Tretia kázeň o Liste Kolosanom, in PG 62,319 a nasl.

[8] Tischendorf, Apokalypses apocriphale, Leipzig 1866; pozri aj Proroctví a apokalypsy. Novozákonní apokryfy, III, Vyšehrad, Praha 2007. (Porovnaj takisto aj ďalšie odkazy v českom preklade.)

[9] Existuje množstvo amuletov s nápismi, ktorých písmená v číselnom význame po zrátaní dávajú súčet 365.

[10] Гермес Трисмегист и герметическая традиция Востока и Запада, cост. К. Богуцкий, Мoskva 1998.

[11] Словарь книжников, t. 1, s. 282.

[12] Katapetazma alebo chrámová opona je záves, ktorý sa nachádza za cárskymi dverami v oltárnej časti. Otvára sa spolu s cárskymi dverami alebo aj samostatne (bez nich) pri slávení liturgických a bohoslužobných obradov cirkvi.

[13] Hennecke-Schneemelcher, t. 1, s. 363-367; nasledujúce citáty preberáme z tohto vydania.

[14] Spomedzi textov o satanovi, ktoré zozbieral a edične pripravil Bonwetsch, si osobitnú pozornosť zasluhuje preklad latinského spisu o Adamovi.

[15] O anjeloch vetra sa bližšie zmieňujeme aj v tejto knihe na inom mieste.

[16] Юрий Пятницкий, Византийские памятники в Музее Русского Археологического института в Константинополе, Санкт-Петербург 1993, s. 17.

[17] S. Basilius, Contra Eunomium. Liber III de Spiritu sancto; in PG 29, col. 658.

[18] S. Gregorii Theologi, Oratio XXIX, Theologica III.; in PG 36, col. 71.

[19] „Azda vám nemožem písať o nebi? Bojím sa však, aby som neuškodil, veď ste ako deti. Odpustite mi to. Veľmi by vás mrzelo, keby ste to nepochopili. Aj ja, hoci som spútaný, môžem bližšie spoznat nebo, opísať anjeské chóry, môžem opisovať nebeské kniežatstvá, všetky viditeľné i neviditeľné veci, no musím sa ešte veľa učiť. Veď nám chýba ešte mnoho z toho, aby sme sa skutočne priblížili k Bohu."

[20] Trakrát Ireneja Lyonského vznikol okolo roku 180 po Kristovi.

[21] Názov traktátu sa môže preložiť aj „O princípoch".

[22] Atanáz Veľký (Alexandrijský), Prvý list Serapionovi, 27; in PG 26. V otázkach učenia o počte anjelov svätý Atanáz vychádzal z prác prvých teológov, napr. Tertuliána (Adv. Prax., 3), Origena (Contra Celsus, VIII,34), Cyrila Alexandrijského (Catech., XV,4). Cyril tvrdí, že v Matúšovom evanjeliu, kde sa nachádza podobenstvo o stratenej ovci (Mt 18,12), sa hovorí o človečenstve; veď aj obraz o ostatných 99 nestratených ovciach sa spája vlastne s anjelmi, ktorých má byť 99-krát viac ako ľudí (porovnaj: Lucius, s. 12. Anm., 4).

[23] Súpis mien anjelov sa nachádza v mnohých apokryfoch, napríklad aj v papyruse nájdenom v Alkhmine (porovnaj Pedrizet, s. 242). Teodor Cyperský (okolo rokov 393-460; Komentár k listu Kolosanom) oznamuje, že v tom čase vo Frýgii i v susednej Pizídii existovalo mnoho modlitební, kde sa schádzali veriaci, ktoré boli zasvätené archanjelovi Michalovi. Podľa Didimusa Slepca (v rokoch 313-398; De trinitate, II, in PG 39,589) v Egypte existovali nádherné, zlatom, striebrom a slonovou kosťou vyzdobené modlitebne zasvätené úcte archanjelov Michala a Gabriela. Sem prichádzali pútnici aj z ďalekých krajov (Lucius, s. 121).