K bohatým v Jakubovom liste

Samotný termín „bohatý" (plousios) sa v Jak nachádza päťkrát (1,10.11; 2,5.6; 5,1) v troch tematicky vcelku jasne vymedzených pasážach (1,9-10; 2,1-13; 5,1-6). Táto štatistická skutočnosť môže slúžiť ako východisko pre ďalšie úvahy.

Jak 1,9-11

Vo vv. 9-10 je jasný kontrast medzi „pokorným" a jeho „povýšením" a „bohatým" a jeho „pokorením": Nech sa chváli pokorný brat svojím povýšením, bohatý svojím pokorením. V tejto súvislosti je problematickým preklad a výklad pojmu tapeinos, ktorého základný význam je „nízky", pričom môže byť chápaný buď v zmysle „nízkeho postavenia", teda „nepatrný, bezvýznamný", alebo v zmysle „nízky stavom mysle", a to buď v negatívnom zmysle „ponížený" alebo v pozitívnom „pokorný". K významu „pokorný" sa prikláňam na základe dvoch dôvodov: 1. Aspekt nízkeho sociálneho postavenia je v Jak skôr vyjadrený termínom ptochos „chudobný" (por. Jak 2,2.3.5.6). 2. (A predovšetkým) súvislosť s Jak 4,6-10, zvlášť s v. 6 a 10, kde čítame: „Boh sa stavia proti pyšným, pokorným však dáva milosť" (v. 6) a „Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši!" „Pokorný", tapeinos, je „ten, kto je sklonený pred Bohom", kto sa so sklonenou hlavou približuje k Bohu, kto uznáva jeho autoritu a suverenitu (v. 7). Na základe svojho postoja je pod zvláštnou Božou ochranou. Jeho opakom je človek pyšný, domýšľavý. Použitá terminológia a kontrast v Jak 1,9-10a tak skôr než na sociálny, ukazujú na aspekt náboženský. To, čím sa bohatý veriaci môže chváliť, nie je bohatstvo, ale jeho „pokorný" postoj pred Bohom. Jeho „povýšenie" alebo „vysoké postavenie" (hypsos) nespočíva v jeho bohatstve, ale v postoji pokory (tapeinósis), ktorý  jediný môže byť pre neho cestou k povýšeniu (hypsos, por. 4,10).

Druhý moment, ktorý by som chcel na tomto mieste zdôrazniť, je bezprostredná spojitosť s 1,12, prostredníctvom ktorej sú verše 1,9-11 začlenené do širšieho kontextu veršov Jak 1,2-18. V nich je dominantnou témou osvedčenie viery v skúškach, resp. v pokušeniach (grécke slovo peirasmos môže mať oba významy). Bohatstvo v tomto kontexte tak môže byť chápané ako pokušenie, ktoré človeka zvádza k istému postoju spoliehania sa na seba, na svoje materiálne zaistenie, namiesto toho, aby sa spoliehal predovšetkým na Boha. Bohatstvo má v sebe potencialitu odvádzať pozornosť človeka od Boha, a snáď preto autor postavil „bohatého" (plousios) do protikladu voči „pokornému" (tapeinos), a nie k „chudobnému" (ptochos). Ide mu o správny postoj k bohatstvu v kontexte viery. Bohatstvo predstavuje ohrozenie viery vtedy, keď bohatý svoju životnú dôveru vkladá skôr v bohatstvo než v Boha.

Vo v. 11 je bohatý prirovnaný k tráve s kvetom: vyjde horúce slnko, vysuší ju a „krása jej vzhľadu zmizne". „Tak aj bohatý na svojich cestách zvädne/bude zničený." Otázkou na tomto mieste je, či „cesty" bohatého treba chápať obrazne (v zmysle jeho život), potom by výrok jasne odkazoval na jeho smrť. Alebo ich treba chápať doslovne v zmysle „obchodné cesty", „podnikanie" (por. 4,14-16), a potom by výrok hovoril o strate jeho bohatstva. V oboch prípadoch sa však vcelku jasne odhaľuje pomíňajúci charakter bohatstva, čím sa vlastne len potvrdzujú slová z predchádzajúcich veršov o správnom postoji voči bohatstvu a voči Bohu. Bohatstvo je tu ukázané len ako akýsi „vonkajšok" bohatého, to, čo nemá trvanie, nemá budúcnosť, a preto nezasluhuje zvláštnu pozornosť (v prirovnaní by to potvrdzovala formulácia „krása vzhľadu zmizne", totiž to, ako vypadá). Bohužiaľ, spoločenstvo adresátov listu podľa 2,1-7 však práve na toto berie zreteľ a podľa toho posudzuje hodnotu človeka.

Jak 2,1-13

Na začiatku druhej kapitoly totiž autor listu apeluje na adresátov, aby prestali spájať vieru v Ježiša Krista s nadržiavaním osobám na základe vonkajšieho vzhľadu. Oslovení sú „bratia", kresťanskí veriaci, ktorí majú problém s takýmto nadržiavaním bohatým, nie sú oslovení samotní bohatí. Ide tu teda o problém na vnútornej rovine spoločenstva, ktorý je práve na ekleziálnej rovine testom pre osvedčenie viery, ktoré bolo tematizované na začiatku spisu.

V 2,2-4 je uvedený konkrétny príklad takéhoto ich správania: Keď totiž vstúpi do vášho zhromaždenia muž so zlatými prsteňmi v skvostnom odeve, vstúpi však aj chudobný v špinavom odeve,  vy však pohliadnete na toho, ktorý nosí skvostný odev a poviete: „ty sa posaď pekne sem"; a chudobnému poviete: „ty sa postav tam alebo sa posaď k mojim nohám",  či nerobíte rozdiely medzi sebou a nestali ste sa sudcami zlých myšlienok?

Nenachádzame tu explicitný kontrast medzi „bohatým" a „chudobným". Uvedené dve postavy sú charakterizované svojím odevom, teda svojím zovňajškom, ktorý zároveň vypovedá o ich spoločenskom postavení. Autor listu popisuje prípad, kedy sa spoločenstvo chová k dvom ľuďom s odlišným sociálnym statusom takým spôsobom, ktorý odporuje zásadám kresťanského hodnotového systému. Takéto ich správanie, ako ukazuje 2,5, je v priamom protiklade ku správaniu Boha, v ktorého oni veria. Boh rozhoduje o tom, kto je skutočne bohatý. Autor tu generalizuje stav veci: Už nehovorí o chudobnom z uvedeného príkladu, ale o tých, ktorí sú „chudobní" v očiach sveta. Díva sa na schudobnené kruhy, ktoré svet diskredituje. Nemá však na mysli len „chudobných" v hodnotení sveta, v zmysle bez úcty/bez rešpektu, ale tých, ktorí sú skutočne tak chudobní ako ten človek v chudobnom špinavom odeve z príkladu. Spoločenstvu, ktoré sa správa presne opačne ako Boh, sa tu pripomína, akú majú chudobní vážnosť v Božích očiach, ako sa k nim stavia Boh vo svojom vyvoľujúcom konaní: Ako bohatým vo viere im prisľúbil kráľovstvo.

Ako som pri 1,9-11 poukázal na nebezpečenstvo pokušenie bohatstva, tak tu môžeme vidieť pohľad z druhej strany. Skutočne chudobný môže práve na základe svojho postavenia autentickejšie realizovať a prežívať vieru/dôveru v Boha, to „sklonenie sa pred Bohom" a „priblíženie sa k nemu", pretože u neho nachádza plnohodnotné prijatie, u neho má garantovanú budúcnosť, nie vo „svete". Svojím postojom voči „bohatým" sa oslovené spoločenstvo, k nim chová tak ako svet, nie ako Boh: „zneuctili ste chudobného" (2,6a).

Chovanie spoločenstva voči bohatým je nepochopiteľné nielen v kontexte viery v Boha, ktorý koná inak, ale tiež s ohľadom na vlastnú skúsenosť, ktorú majú s bohatými. Práve bohatí totiž majú podľa ďalšieho popisu (2,6b-7) voči adresátom len negatívny postoj: utláčajú ich, vláčia ich k súdom a hanobia dobré meno, ktoré bolo nad nimi vzývané. Pokiaľ je toto správanie bohatých veriacich, tak zrejme ešte celkom nepochopili, aké dôsledky so sebou viera prináša. Veľmi dobre tak zapadajú do kategórie ľudí, ktorí „majú vieru, ale nemajú skutky", takáto viera ich však nespasí (2,14).

Verše 2,8-9 uvádzajú posledný dôvod, prečo by adresáti mali prestať s nadržiavaním na základe vzhľadu. Je totiž nezlučiteľné s „naplňovaním" kráľovského zákona lásky k blížnemu, odporuje mu, a preto je považované za „hriech", je to „prestúpenie zákona" (2,9), priestupok proti tomu zákonu, ktorým nakoniec budú súdení (2,12).

Jak 5,1-6

Zatiaľ čo v 1,9-11 autor listu hovoril o postoji bohatého k svojmu bohatstvu a v 2,1-7 o istom postoji spoločenstva k bohatému, tak v tejto časti sa obracia priamo na „bohatých": Plačte s hlasným nárekom nad svojimi biedami, ktoré [na vás] prichádzajú. (5,1) Už tento začiatok ukazuje, v akom duchu sa bude niesť celá perikopa, ktorú môžeme považovať za jednu z najostrejších v Novom zákone namierených proti bohatým.

Hneď v nasledujúcich dvoch veršoch im prostredníctvom veľmi názorných až naturalistických obrazov deklaruje, že všetko, čo si „nazhromaždili" (bohatstvo, šaty, zlato a striebro), je ich jediným pokladom, ktorý im vydá svedectvo v posledných dňoch. Vlastne nevydá, pretože dovtedy ani nevydrží, nemusí vydržať. Dáva im vcelku jasne najavo, že tak, ako skončí bohatstvo, to, čo vlastnili, tak skončia aj oni: „ich hrdza zožerie vaše telá ako oheň". Slová v 5,2-3 ukazujú tak na pominuteľnosť bohatstva, ako aj na jeho soteriologickú neužitočnosť v posledných dňoch. Vaše bohatstvo vás nezachráni, v posledných dňoch vám bude k ničomu.

Situácia pre bohatých sa ešte zhoršuje, keď im autor v 5,4 vytýka ich „do neba volajúce" správanie voči nájomným robotníkom na ich poliach. Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, ktorí požali vaše polia, kričí, a výkriky žencov vošli do uší Pána zástupov. Použité tvary perfekta ukazujú na opakovaný spôsob takéhoto jednania, takto sa obvykle chovajú. Jediným útočiskom pre ukrivdených robotníkov je „Pán zástupov". Aj keď to nie je vyjadrené explicitne, tak zrejme volajú o Jeho pomoc, o Jeho zásah v ich prospech. V priamom oslovení bohatých autor zdôrazňuje, že je tu väčšia autorita než oni, Boh, ktorý stojí na strane „chudobných" (2,5) a ukrivdených. Toto konštatovanie je zároveň latentnou hrozbou pre bohatých. Tým, že sa nechovajú spravodlivo a starajú sa len o seba, užívajú si a hýria na zemi, budú pre nich „posledné dni" (5,3) „dňom zabíjačky" (5,5), pre ktorý sa vykŕmili. Vrcholom ich zločinného správania je odsúdenie a zabitie spravodlivého, ktorý im neodporuje (5,6).

Dovolím si na tomto mieste tvrdiť, že bohatí, ktorým sú určené slová v 5,1-6, sú tí, ktorí podľahli pokušeniu bohatstva (ako som o ňom hovoril pri 1,9-11), ktoré sa pre nich stalo cieľom ich životného snaženia, a to aj (alebo predovšetkým) na úkor druhých. Nie sú schopní zaujať postoj pokorenia sa pred Bohom (por. 1,9-11). Takýmto svojím konkrétnym správaním utláčajú ostatných a urážajú Boha, rúhajú sa jeho menu. (por. 2,6-7).

Pastoračná úvaha

Vidíme, že autor listu pre bohatých nemá moc priaznivé slová, samotné bohatstvo ako také síce neodsudzuje, ale veľmi citlivo vníma, ako vzťah bohatých k nemu môže narušiť a narúša tak vzťah k Bohu, ako aj vzťah k ostatným ľuďom. V kontexte kresťanskej viery a veriaceho spoločenstva vidí jeho deštruktívnu potencialitu vo vertikálnej i horizontálnej rovine, pokiaľ mu človek podľahne. Bohatého človeka priamo vyzýva len k jednému (1,10): pokoriť sa vo viere pred Bohom, uznať jeho suverénnu autoritu. Len takto bude schopný správne usmerniť svoje správanie aj voči ostatným v spoločenstve.

V liste nenájdeme nejaké „pastoračné" pokyny smerom k bohatým, jediná vec, ktorú autor žiada po adresátoch, je, aby nebrali zreteľ na bohatstvo, resp. sociálny status bohatého.

Členovia spoločenstva sú na jednej strane oslovovaní ako „bratia", na druhej strane ako „cudzoložnice" (4,4), „hriešnici", „ľudia s nerozhodným zmýšľaním" (4,8), takže to vôbec nie je ideálne veriace spoločenstvo; nelichotivé slová autor nemá len pre bohatých. Spoločenstvo adresátov je realisticky videné ako spoločenstvo hriešnikov, výzvy v 4,7-10(11) sú určené celému spoločenstvu, nielen bohatým. Verše v Jak 2,14-26 a 1,26-27 ukazujú na to, že nepraktikovaná viera je jedným zo zásadných problémov celého spoločenstva a preukazovanie základnej sociálnej starostlivosti sa týka všetkých členov spoločenstva. Rozhodujúci a podstatný je komunitárny aspekt, ideálom nie je chudoba, ale efektívne fungovanie spoločenstva viery. Patričné chovanie voči chudobným aj bohatým sa týka všetkých členov spoločenstva, vypovedá o ich viere, má byť prejavom živej viery.

Aj napriek kritickým slovám k bohatým v Jak si myslím, že ich vyhliadky podľa autora nie sú beznádejné. Všetko však závisí len na ich vzťahu k Bohu. On je pre nich vzorom dávania (1,5b; 1,17a) a autoritou, ktorú by mali nad sebou uznať. „Pán zástupov" (5,4), ku ktorému dolieha krik ukrivdených, je zároveň „Pánom veľmi súcitným a milosrdným" (5,11).

Záver listu dosvedčuje, že na ceste bohatého k „povýšeniu" môže spoločenstvo veriacich zohrať nezastupiteľnú úlohu. „Bratia moji, ak niekto medzi vami zblúdi od pravdy a niekto [iný] ho privedie späť, nech vie, že ten, kto privedie späť hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov" (5,19-20).

Od téhož autora:

Bible
Kniha Zjevení
Zjevení Janovo
O marnotratném otci
Apoštol Pavel a Písmo
Bible a moderní kritika
Evangelium podle Jana 
Číst Bibli zase jako Bibli 
Úvod do Nového zákona
Desatero božích přikázání
Evangelium podle Matouše
Blondel, Newman, Tradícia
Benedikt XVI.: Verbum Domini
Vnitřní konflikt člověka z pohledu apoštola Pavla 

Související články:

Hans Urs von Balthasar: Tajemství božské bohaté chudoby