365 dní s pátrom Piom

Úvodné poznámky

Recenzovaná kniha predstavuje výber z korešpondencie pátra Pia (25. 5. 1887 v Pietrelcine - 23. september 1968 v San Giovanni Rotondo) svojim duchovným zverencom, o ktorých sa staral v rámci spovedných stretnutí. Záujem adresantov jeho listov však presahoval bežnú, rutinnú duchovnú cestu, a svoje životné dilemy riešili formou osobnej korešpondecie so svojim spovedníkom. Zbierka obsahuje aj listy pátra Pia svojim duchovným radcom (otec Benedetto da San Marco in Lamis, otec Agostino da San Marco in Lamis), kde sa stretávame s najintímnejšímí formami a zážitkami duchovného života tohto mystika. Kompletné vydanie Piovej korešpondencie - Epistolarium - vyšlo v 4 zväzkoch v rokoch 1973-1984 v San Giovanni Rotondo:

• 1. zväzok obsahuje korešpondenciu s duchovnými vodcami (zahŕňa roky 1910-1922),
• 2. zväzok obsahuje korešpondenciu s urodzenou dámou Raffaelinou Ceraseovou (1914‑1915),
• 3. zväzok obsahuje korešpondenciu s duchovnými dcérami (1915-1923), napr. Márii Garganiovej, Ermínii Garganiovej (bola učiteľkou), sestrám Campanilovým, sestrám Ventrellovým, Annite Rodoteovej, Assunte di Tomaso, Antoniette Vonovej, neznámej adresátke,
• 4. zväzok obsahuje korešpondenciu s rôznymi kategóriami osôb a má 1039 strán.

Formálnu úpravu knihy predstavuje pevná štruktúra daná dátumom každého dňa v roku, čo poskytuje možnosť denného čítania a úvahy nad prečítaným. Vychádzajúc z osobnej duchovnej skúsenosti s týmto dielom konštatujem, že je však veľmi málo pravdepodobné, že sa čitateľ zastaví denne iba pri jednom texte listu, úryvku, ktorý editor zaradil na konkrétny deň. Pod každým úryvkom je uvedený adresát listu a deň jeho písania, ako aj jeho zaradenie v rámci Epistolaria.

K osobe pátra Pia

Páter Pio, vlastným menom Francesco Forgione, sa narodil a pôsobil v Taliansku. Ako 16‑ročný nastúpil na noviciát u kapucínov a prijal meno Zbožný, čiže Pius. Vyštudoval teológiu a stal sa kňazom. Jeho život bol poznačený zdravotnými problémami, zvlášť s respiračným a tráviacim systémom. 21. augusta 1918 informoval listom páter Pio svojho duchovného otca Benedetta da San Marco in Lamis o udalosti z 5. augusta, ktorú zažil v čase spovedania mládeže:

„V tom ma zrazu naplnila veľká hrôza, keď som zbadal nebeskú bytosť, čo sa ukázala pred zrakom mojej mysle. V ruke držala akýsi nástroj podobný dlhej železnej čepeli s nabrúseným hrotom a vyzeralo to, akoby z onoho hrotu vychádzal oheň... táto bytosť s celou silou vrhala ten nástroj do duše. Ledva som zo seba vydal nárek; zdalo sa mi, že zomieram... Tieto muky trvali bez ustania až do rána siedmeho. Ani nedokážem vyjadriť, čo som v tom bolestivom čase pretrpel. Dokonca som videl, ako ten nástroj vytrhol moje útroby a ťahal ich za sebou. Všetko sa poddalo ohňu a železu. Od toho dňa až doteraz som zostal na smrť zranený. V najhlbších hlbinách duše cítim ranu, ktorá je stále otvorená a prudko ma bolí" (s. 244-245).

V liste z 22. októbra toho istého roka, teda o dva mesiace, už informuje o ďaľšej intenzívnej skúsenosti s tajomnou bytosťou, podobnej tej, ktorú videl 5. augusta: „Jediný rozdiel bol iba v tom, že tento raz jej ruky, nohy a bok krvácali... [srdce] mi išlo akoby vyskočiť z hrude. Bytosť sa mi stratila spred očí a ja som zbadal, že mám ruky, nohy a bok prebodnuté a že z nich tečie krv. Len si predstavte tú ostrú bolesť, ktorú som vtedy cítil a ktorú bez prestania cítim takmer všetky dni...Bojím sa, že vykrvácam až na smrť" (s. 286-287). Páter Pio trpel telesne i duchovne a pri stretnutí s ľuďmi prežíval pre krvácajúce rany veľkú hanbu a poníženie.

Uvedené citáty sú ukážkou toho, že v recenzovanej knihe máme autentické opisy objavenia sa stigiem a ich vnímania samotným stigmatikom. Je zaujímavé konfrontovať toto vnímanie s tým, ktorému sú naklonené zástupy veriacich, ktorí vnímajú stigmatizáciu ako niečo výsostne pozitívneho a majú spontánnu tendenciu stigmatika považovať za svätca. Dnes už máme informácie o viacerých prípadoch stigmatizácií, ktoré žiadnym spôsobom neboli lekársky vysvetliteľné a diagnostikovateľné. Nezaberala ani žiadna terapia a prognóza bola nejasná, tiež. Toto bol aj prípad pátra Pia. Pri tejto téme sa pozrieme aj na telesné úkazy (kvázi stigmy), ktoré sú však umelo spôsobené samotným krvácajúcim, a to z dôvodu jeho psychickej poruchy.

Exkurz: Münchhausenov syndróm

Stigmatizácia je fenoménom, ktorý nejedenkrát spustil procesy sebapoškodzovania za cieľom dosiahnuť u iných dojem, že ide o autentické prejavy mystickej zbožnosti. Predstieranie fyzických a psychických porúch na dosiahnutie pozornosti iných (dnešná veda ešte nedokáže definitívne povedať, či sú si ľudia s touto poruchou vedomí alebo nie, že pútajú na seba pozornosť) popísal ako prvý anglický chirurg Asher v roku 1951. Tento fenomén bol lekárskej verejnosti známy už dávno predtým, ale nikdy nebol opísaný a definovaný ako samostatný syndróm. Asher ho pomenoval podľa osoby Karla Friedricha Hieronyma Freiherr von Münchhausen, rozprávača, ktorý dokázal vymyslieť fantastické klamstvá, aby nimi získal pozornosť poslucháčov.

Pôvod Münchhausenovho syndrómu nachádzame v detstve - v traumách a zneužívaní dieťaťa. Tri formy syndrómu, ktoré opísal Asher zahŕňajú:

• 1. laparotomofiliu migrans - pacient si opakovane zraňuje brucho alebo prehĺta rôzne predmety za cieľom dosiahnuť chirurgický zákrok;

• 2. haemorhagiu histrioticu - pacient si spôsobuje krvácanie (kvázi stigmy), podliatiny, krv vysáva sebe zďasien, alebo používa aj zvieraciu krv;

• 3. neurologickú formu - pacient predstiera kómu, spôsobuje si nevysvetliteľné kŕče.

Vie sa aj o manipulácii pacientov s inzulínom, predstieraní duševného ochorenia a vôbec vymýšľaní klamstiev o somatických či psychických ťažkostiach.

Münchhausenov syndróm by proxy je úmyselným predstieraním zdravotných problémov u osoby, ktorá je človeku s touto poruchou zverená do opatery. Najčastejšie ide o výmysly matiek ohľadom svojich detí. Matky príliš zveličujú či dokonca vedome ubližujú dieťaťu za cieľom dosiahnutia chorobných prejavov - podávajú dieťaťu laxatíva, toxíny, kuchynskú soľ či inzulín a ich cieľom je dosiahnuť hospitalizáciu dieťaťa. Matky takto týraných detí boli v minulosti aj samé týrané, boli sexuálne zneužívané, mali alebo aj majú poruchu prijímania potravy, predávkovali sa v minulosti liekmi, etc. Tento syndróm opísal v roku 1977 pediater Meadow v časopise Lancete.

Vybrané témy z listov

Páter Pio píše listy, ktorých formu by sme mohli zaradiť do rôznych literárnych či teologických žánrov. Jeho vnímavosť k životu človeka, ľudstva, prírody a bytia vôbec je vhodne transformovaná do slov útechy a povzbudenia pre duchovných zverencov. Tému ročných období využíva v pastorálnych listoch Márii Garganiovej v rokoch 1916 a 1918:

• „Nestrácajte preto odvahu a snažte sa ustavične napredovať. Zima prejde a nastane jar bez konca. A tá bude o to krajšia, o čo krutejšie boli zimné víchre" (s. 54-55).

• „Pozorujem, dcéra moja najdrahšia, že v Tvojej duši sa striedajú všetky ročné obdobia. Občas pociťuješ zimu duchovnej neplodnosti, rozptýlenia, mrzutosti a nudy; inokedy zas májovú rosu s vôňou svätých kvietkov; potom zas farbistú túžbu páčiť sa Bohu. Už zostáva iba jeseň, ktorej ovocie, ako sama vidíš, ešte nebadáš, no často sa stáva, že v čase mlatby klasov a lisovania hrozna sa úroda ukáže väčšia, než sa od žatvy či vinobrania očakávalo.
  Dcéra moja, ty by si chcela, aby všetko bolo iba jar a jeseň. No nie, dcéra moja, je potrebné, aby sa vo vnútri rovnako ako navonok dial celý tento kolobeh. Až v nebi bude samá jar, pokiaľ ide o krásu, samá jeseň, pokiaľ ide o pôžitok, a samé leto, pokiaľ ide o lásku. Zima tam nebude žiadna, ale tu na zemi je zima potrebná na to, aby sme sa cvičili v sebazaprení a v tisíckach drobných, no krásnych čností, ktoré treba praktizovať v období duchovnej neplodnosti" (s. 299).

Napriek svojej erudícii a darom vnímania či vyjadrovania nikdy nekladie seba za príklad, ale dôsledne v pokore spolu s adresantom chce ísť cestou Božej vôle. Táto cesta nie je pátrom Piom idealizovaná v zmysle izolácie od utrpenia a bolesti; práve naopak - úzkosť, neistota, pátranie sú znakmi nefalšovanej zbožnosti:

„Oj, otče môj, duša mi puká od bolesti... Ach, otče môj, aký som len hlúpy. Kto sa mi zaručí, že aj ja nepatrím medzi týchto nešťastníkov [nereagujúcich na lásku či trest Boha Otca]? Je síce pravda, že aj ja cítim smäd po tejto pravej rajskej vode, ale kto vie, či je to naozaj iba táto voda, po čom tak dychtivo túži moja duša?! A táto trýzeň sa len zväčšuje, pretože táto voda nehasí smäd, ale naopak, len ho čoraz viac prehlbuje. Nie je vari toto, otče, ten najsilnejší dôvod na to, aby som mocne pochyboval o tom, či táto voda, po ktorej túži moja úbohá duša, je skutočne tá, ktorú nás najsladší Spasiteľ pozýva piť veľkými dúškami?" (s. 57).

Svojich zverencov ubezpečuje, že život na zemi pozostáva aj z pokušení, čo však nie je hriechom. Raffaeline Ceraseovej píše:

„Niektoré z nich [veriacich duší] si dokonca myslia, že tým, že pociťujú toto mocné vábenie k zlu, urážajú Pána. Upokojte sa, vyvolené duše, v tomto nie je hriech. Veď toto hrozné protirečenie prežíval vo svojom vnútri aj sám svätý apoštol, ktorý bol vyvolenou nádobou. Hovorí: Keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Pociťovať podnety tela, a to i veľmi intenzívne, nemôže byť hriechom, ak sa duša dobrovoľne nerozhodne s nimi súhlasiť" (s. 147).

Páter Pio na niekoľkých miestach upozorňuje na silu dobrého zvyku, ktorému je potrebné sa naučiť, ale i na vytrvalosť v boji proti zlozvyku, ktorý sa musí „vytrhnúť" i s korienkami: „Naučte sa krásnemu zvyku stále na neho myslieť" (s. 347) a „Aby duša mohla vystúpiť k nazeraniu Boha, musí byť očistená od všetkých nedokonalostí, nielen od tých súčasných, ktoré možno očistiť očistou zmyslov, ale aj od všetkých nedokonalostí nadobudnutých zvykom, to znamená istých náklonností, nedokonalých návykov, ktoré očista zmyslov nedokázala odstrániť a ktoré zostávajú v duši akoby v podobe korienkov. Tieto možno očistiť očistou ducha, pri ktorej Boh preniká celú dušu vznešeným svetlom, prebodáva ju v jej najhlbšom vnútri a celú ju obnovuje" (s. 349-350).

Trpezlivosť so sebou je jednou z tém, ktorú páter Pio analyzuje v listoch perfekcionistke, učiteľke Ermínii Garganiovej:

„To, čo Ti preukazuje najsladší Ježiš, je láska, nie odvrhnutie. Vôbec nie je pravda, že by si v tomto stave suchoty a bezútešnosti ducha, do ktorého Ťa uviedol preláskavý Spasiteľ, urážala Boha, pretože pred takýmito urážkami Ťa veľmi dobre chráni jeho bedlivá milosť.

Ak teda vôbec neurážaš Boha, ale naopak, miluješ ho v tomto stave, ktorý si on želal, čo by si mala ľutovať? Čo by Ťa malo trápiť? Začni teda svoj výstup na kríž. Vystri sa naň a maj trpezlivosť sama so sebou, pretože - ako nám hovorí božský Majster - vo svojej trpezlivosti budeme vlastniť svoju dušu. A toto vlastnenie bude o to pevnejšie, o čo menej bude doň primiešaných starostí a nepokojov" (s. 360).

Záverečné poznámky

Isteže osobu a dielo pátra Pia nesmieme glorifikovať a považovať za neomylné - veď aj sám Pio rástol a zdokonaľoval svoj život v Bohu, a mnohokrát by po rokoch sám skonštatoval, že určité vyjadrenie, ktoré podal v minulosti, už nie je podľa jeho súčasného poznania korektné. Dobová poplatnosť platónskemu dualizmu sa prejavuje aj v jeho diele.

Nemôžem však súhlasiť s autorom predhovoru k slovenskému čitateľovi, ktorý Piov opis reálnosti Kristovho utrpenia vystihuje nasledovne: „Kristológ sa môže znepokojiť, keď sa niekoľkokrát dozvie, že ani Boží Syn nemal v plnej miere čnosť ľahostajnosti (indiferencie)... Sám Kristus je totiž skutočnou definíciou kresťanskej ľahostajnosti" (s. 18-19). Ľahostajnosť nepatrí medzi cnosti - je hriechom, lebo je vedomím ignorovaním faktov správajúc sa, akoby ich nebolo. Pán Ježiš bol dokonalým človekom a Bohom, dokonale a úplne prežívajúcim to ľudské i božské - a to nie je ľahostajnosť. To nie je ani Piov nedostatok podania o Kristovom utrpení, ale je dôkazom toho, že je páter Pio doketizmu na míle vzdialený. Kristova a ľudská sebadisciplinovaná odovzdanosť do rúk Boha Otca nie je indiferenciou, ale výsostnou zodpovednosťou za svoj život. Páter Pio túto existenciálnu pravdu vystihuje v liste otcovi Benedettovi da San Marco in Lamis z roku 1921: „Stravuje ma láska k Bohu a láska k blížnemu. Boh je stále pevne v mojej mysli a je vtlačený do môjho srdca. Nikdy ho nestrácam z očí...." (s. 345).

365 dní s pátrom Piom je kniha, ktorá svojou povahou osloví každého kresťana, akejkoľvek konfesie, pokiaľ je jeho cesta s Bohom a k Bohu jeho každodenným a prioritným životným cieľom.

Od téhož autora:

Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 
Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu 

Související články:

Karl Wagner: Otec Pio a věčnost
Pio z Pietrelciny: Milovat nade všechno ostatní
A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1  
Pio z Pietrelciny: Pokora je pravda, a pravda je, že bez Boha jsme nic