Nacházíte se na: Theofil > Recenze, novinky > Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu

Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu

Monika Zaviš, 22.9. 2010

KNIHA - Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu, Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, Ružomberok 2008, 262 str., ISBN 978-80-8084-388-5.

  

Monografia bola recenzovaná doc. ThDr. Jozefom Leščinským, PhD. a prof. ThDr. Vojtechom Boháčom, PhD. Autorka disponuje znalosťou celej škály jazykov, čo prezrádza obsah použitej literatúry, exegeticko-teologicky-komentar-k-jan-men.jpgktorý zahŕňa publikácie v slovenčine, koiné gréčtine, angličtine, nemčine, taliančine, francúzštine a španielčine. Kľúčové exegetické diela, z ktorých autorka čerpá, sú v taliančine. Opiera sa predovšetkým o závery R. E. Browna, R. Schnackenburga, I. de la Potterieho a U. Vanniho. Na každej strane nájdeme bohatý kritický aparát, ktorý uľahčuje čítanie laikom. Pre teológov sú prínosné najmä poznámky k bohatému významu a kontextu určitých slov, dominantne slovies. V prílohe je uvedený celý grécky text Prvého Jánovho listu, a v ňom sú vyznačené teologické dôrazy, na základe ktorých bola vytvorená jeho štruktúra. Text monografie je rozčlenený do 4 kapitol.

V úvode autorka podáva prehľad dejín skúmania Prvého Jánovho listu (ďalej: 1Jn) a začína menami cirkevných otcov Ireneja, Klementa Alexandrijského, Tertuliána, Augustína, Cypriána, Dionýzia Alexandrijského. Patristické spisy majú však väčší záujem o Jánovo evanjelium. Obnovený záujem o Jánove listy je registrovaný najmä v oblasti polemík obdobia stredoveku a reformácie. V modernej dobe, od 20. storočia, sa biblisti v Nemecku zameriavajú predovšetkým na otázku literárneho druhu, jazyka, štýlu, teológie a na základe toho i autorstva Jánovho evanjelia a listov. Ťažiskom výskumu Iskrovej je synchronický aspekt 1Jn s jeho jazykovo-syntaktickou analýzou, ktorý je zastúpený v 2. kapitole. Po tejto časti nasleduje prezentácia teologického odkazu a aplikácia získaných poznatkov na dnešnú dobu.

 

Prvá kapitola má nadpis Introduktívna časť. Informuje čitateľa o Jánovskom korpuse, hypotézach o zložení jánovskej komunity, existencii jánovskej školy, vysvetleniami kryptonymu milovaný učeník, autorovi, adresátoch, dobe a mieste napísania 1Jn, ako aj o jeho kontexte, literárnom druhu a štruktúre. Vývoj jánovskej komunity analyzuje autorka formou hypotéz troch autorov nasledovne:

 

1. J. Louis Martyn - Jánovská komunita vznikla v rokoch 70-80 po Kristovi zo židov navštevujúcich synagógu, ktorí však verili v Ježiša ako Mesiáša alebo proroka ako Mojžiša (s. 23). Neskoršie boli zo synagógy vylúčení najmä pre kristológiu „zhora". Do času napísania Jánovho evanjelia tvorili jeho komunitu najmenej štyri skupiny: židia v synagóge, kryptokresťania v synagóge, židokresťanské skupiny vylúčené zo synagógy a jánovská komunita židovských kresťanov.

2. Oscar Cullmann - Jánovský okruh tvorili neortodoxní židia: učeníci Jána Krstiteľa, jánovský okruh Ježišových učeníkov a zvláštna helenistická skupina v prvotnej jeruzalemskej komunite. V Samárii absorbuje teológia jánovskej komunity prvky samaritánskeho náboženstva.

3. R. E. Brown - Začiatky jánovskej komunity sú v Palestíne v období 70.-80. rokov po Kristovi. Najprv ju tvorili židovskí učeníci Jána Krstiteľa s kristológiou „zdola" (s. 25, 26). Milovaným učeníkom bol muž, ktorí Ježiša síce poznal, ale nepatril medzi 12 apoštolov. Druhú fázu vývoja jánovskej komunity datuje asi do roku 90 a charakterizuje ju polemikami s neveriacimi v Ježiša Krista ako Spasiteľa. Napísané je Jánovo evanjelium. V tretej fáze okolo roku 100 vznikajú 1Jn a 2Jn. Posledná fáza sa vyznačuje nutnosťou vytvorenia ekleziálnej pastierskej štruktúry a ostrými konfliktmi s falošnými učiteľmi, ktorí svornosť jánovskej komunity rozbíjali smerom k doketizmu, gnosticizmu a kerintianizmu (s. 29).

 

Vývoj j. komunity sa dá podľa Iskrovej časovo a priestorovo umiestniť medzi roky 80-120 po Kristovi do okolia Efezu. Jej členovia boli majoritne pohanokresťanského pôvodu. Prízvukovanie pôsobenia a vedenia Ducha pravdepodobne naznačuje absenciu hierarchickej štruktúry komunity. Charakter 1Jn je špirálovitý a centrom jeho záujmu je rast spoločenstva s Bohom. Ide o epištolu so vsuvkami všeobecnejšieho charakteru.

 

Exegetická časť je nadpisom 2. kapitoly. Každý celok 1Jn, ktorý je analyzovaný, je rozpracovaný v štyroch krokoch: a) Text, preklad a štruktúra; b) Vybrané problémy textovej kritiky; c) Literárne poznámky; d) Exegéza. Začiatočná perikopa 1Jn 1,1-4 je úvodným slovom k celku 1Jn 1,5-5,12. Hneď si všimneme časté použitie ήμεις (1. os. pl.) v 1Jn, ktoré sa v tejto epištole nachádza 51krát. Pravdepodobne ide o označenie akreditovaných nositeľov pravej tradície. Katecheticky vyjadrujú, že existujúce spoločenstvo musí rásť a zdokonaľovať sa (s. 71).

Cyklus 1Jn 1,5-2,28 obsahuje tri sekcie a je zameraný na „ekleziologické kritériá autentického spoločenstva s Bohom, ktoré sú odvodené zo skutočnosti, že sa Boh zjavil ako svetlo" (s. 73). Úpravy sa týkajú eticko-náboženského rozmeru správania veriaceho človeka, ktorý je síce stále hriešnikom, ale takým, ktorý si vďaka svetlu svoj hriech jasne uvedomuje, ľutuje ho a prosí Ježiša Krista o odpustenie. Boh je k hriešnikovi πιστός a δίκαιος, avšak spravodlivý nie v zmysle trestajúceho Boha, ale v kontexte s Jeho charakteristikou vernosti znamená, že je Bohom odpúšťajúcim. Sloveso γινώσκω neznamená intelektuálne poznanie Boha, ale neustále prehlbovanie vzťahu s Bohom (s. 85), čo je inak vyjadrené slovným spojením έν τω φωτι ειναι (s. 89). Tma je označením aktívnej sily zla, ktorá je dôsledkom absencie svetla lásky. Keď pisateľ oslovuje adresátov v 1Jn 2,12-2,14, používa na to tri substantíva v pluráli: τεκνία, πατέρες, νεανίσκοι. U exegétov nachádza toto oslovenie rôzne vysvetlenia, napr. Bruce, F. F. hovorí o troch skupinách duchovnej zrelosti (deti sú iba nedávno obrátení na vieru etc.); Brown a Schnackenburg rozlišujú dve skupiny - otcovia sú duchovne zrelí, mládenci na začiatku cesty viery a označenie deti sa vzťahuje globálne na všetkých veriacich. Sila mládencov spočíva v Božom prebývaní v ich vnútri. V celku 1Jn 2,18-2,28 je zahrnutý opis falošných učiteľov a výstraha pred ovplyvnením ich náukou, ktorá neuznáva vtelenie Božieho syna v Ježišovi z Nazareta (s. 103) a preto ich nazýva àντίχριστοι. Tento termín je exkluzívnou záležitosťou jánovských listov. Cenným poznatkom je analýza slova παρρησία, ktorú Iskrová robí na základe vysvetlenia Browna, Malatestu a Spicqa: „Etymologický rozbor termínu παρρησία poukazuje na παν - všetko a na koreň ρη - hovoriť s významom povedať všetko vo význame hovoriť slobodne, s odvahou, čo je typickým vyjadrením slobodného človeka. Tento termín má v LXX a v židovsko-helenistickej literatúre náboženský význam a vyjadruje dôvernú slobodu veriaceho človeka voči Bohu" (s. 109).

Druhý cyklus sa nachádza v celku 1Jn 2,29-4,6. Prehlbuje predošlý cyklus a stanoví kristologické kritériá spoločenstva s Bohom. Narodenie sa pre život v Bohu je pripísané Otcovi. Účasť na tomto živote pochopí iba ten, kto ho vlastní. Nevyhnutným predpokladom tohto pochopenia je totiž jeho skúsenostné poznanie. Božie deti sú konfrontované s útokom detí sveta a ich zneváženie spočíva v odlišnosti vlastnenia, resp. nevlastnenia života v Bohu. Odpoveďou Božieho dieťaťa na Otcovu lásku k nám je etické konanie spravodlivosti a snaha nehrešiť (s. 117). Keď pisateľ hovorí v 1Jn 3,9, že kto sa narodil z Boha, nekoná hriech, opiera sa predovšetkým o particípium perfekta slovesa narodiť sa: „Sloveso γεγεννημένος - narodil sa v particípiu perfekta vyjadruje, že skutočne dôležité nie je len stať sa Božími synmi pri vstupe do kresťanstva, ale vytrvať v tejto novej spásonosnej situácii prostredníctvom vernosti a viery, ktorá sa sústreďuje predovšetkým na prijatie skutočnej identity Ježiša Krista" (s. 120). Autentickosť kresťanstva hlásiaceho sa ku Kristovi je overovaná láskou k človekovi. Je nemysliteľné, aby veriaci človek odmietol bratovi pomoc v núdzi a žeby skutky jeho lásky neprinášali ovocie. Tento status opravdivo veriaceho človeka vyplýva zo vzoru, akým bol Kristus, keď dával nielen počas svojho života, ale dal dar aj samotným ukončením svojej pozemskej púte na vykúpenie stvorenstva. Z toho dôvodu volí pisateľ sloveso òφείλομεν v indikatíve prézenta. Pohyb Božej lásky je blokovaný tým, kto sa nespráva k človeku tak, ako to robil Kristus (s. 127). Slová o láske a skutky lásky sú diametrálne odlišné veci; Boh koná cez ľudské milovanie έν έργω και άληθεία. Boží Duch v človeku pôsobí vyznanie, že Ježiš Kristus prišiel v tele, a práve toto vyznanie je radikálnym merítkom pravosti viery kresťana na rozdiel od antikristovho ducha, ktorý pôsobí popieranie (s. 133).

Celok 1Jn 4,7-5,12 predstavuje tretí cyklus. Prioritnými teologickými kritériami sú tu láska a viera. Vzájomná láska je základom kresťanskej komunity. Človek má Bohom danú schopnosť milovať, je ό αγαπων. V praxi táto láska znamená otvorenosť pre iného. Schnackenburg k tomu hovorí: „Iba tí, ktorí preukazujú vzájomnú lásku, sa delia s Božou prirodzenosťou a majú priateľstvo s Bohom" (s. 139). Za vrchol jánovskej kontemplácie Boha označuje Iskrová slová v 1Jn 4,16. Tam, kde je spoločenstvo s Bohom a človekom, nie je už miesto pre φόβος. Strach je znakom absencie lásky a pochádza z neprítomnosti Boha vo vnútri človeka. Týmto spôsobom je odsúdenie spomínaného človeka už začaté. Takisto platí aj opak, teda aj víťazstvo, spasenie sa už začalo v tom, v kom Boh neustále prebýva (s. 143). Napriek zdanlivo náročným Otcovým prikázaniam, pisateľ adresátov uisťuje, že sú αί έντολαι v podstate jednoduché na zachovávanie, pretože Boh „dá silu na ich zachovávanie"(s. 148). Istota viery je našim víťazstvom, ktoré už v aoriste νικήσασα. Ježiš Kristus je zdrojom posvätnosti vody a krvi, na ktorých majú veriaci podiel v krsteeucharistii. V 1Jn 5,8b máme dočinenia s Jánovou commou, vsuvkou, ktorú nemá žiadny grécky rukopis spred 14. storočia (bližšie pozri s. 151).

Epilógom epištoly je časť v 1Jn 5,13-21. Pozostáva z 9 veršov a podobne ako v úvodnej časti, aj tu dominuje 1. osoba plurálu. Snáď najkomplexnejšie vyjadrenia tohto celku predstavujú pre čitateľa slovné spojenia hriech, ktorý vedie k smrti hriech, ktorý nevedie k smrti. K smrti vedie pseudonáuka falošných učiteľov, ktorí popierajú, že Ježiš je skutočne Kristus. Hriech, ktorý nevedie k smrti, je každý, s ktorým veriaci pristúpi pred Ježiša Krista ako k jedinému východisku a ceste odpustenia. Božie vypočutie modlitby je zaručené každému, kto prosí κατα το θέλημα αύτου. V texte pisateľ používa epištolárny aorist, ktorý naznačuje, že jeho opis prítomnej udalosti bude pre čitateľa, v čase jeho čítania, už minulosťou (s. 156). Chiazmické usporiadanie slovies čitateľa upozorňuje, že ide o súvislé a na sebe navzájom závisiace činnosti. V 1Jn 5,18 je particípium aorista ό γεννηθεις opozitom slova ό πονηρος, a ide o Narodeného z Boha, čiže Božieho Syna, ktorý je ochrancom veriaceho pred tým Zlým. Jánovské hapax legomenon je pojem διάνοια - rozumnosť, pochopenie, schopnosť myslieť a hebrejčina ho prekladá termínom srdce - centrum myšlienok a rozhodnutí (s. 160). Posledný verš tohto celku textu je 21. verš, neskorší dodatok, v ktorom pisateľ varuje pred modlami. Podľa Schnackenburga je slovo είδωλον všeobecnou metaforou hriechu.

 

3. kapitola monografie sa venuje teologickému výkladu 1Jn. Boh je v epištole predstavený predovšetkým ako svetlo - Boh sa zjavuje a osvecuje človeka, aby toto zjavenie pochopil, a láska - je bezplatná a úplná. Obsahový charakter je teologicko-antropologický (s. 164). Kristus a Duch sú ďalšími teologickými témami epištoly. Kristus je predstavený ako unikátna obeť pre celé univerzum a Duch ako vnútorný dynamický princíp v človeku, ktorý pochádza od Otca a vedie indivíduum k milovaniu iného. Pisateľa 1Jn zaujíma rast jednotlivca v strede živého ekleziálneho spoločenstva a jeho prístup je katechetický (s. 198). Božia láska sa aktualizuje v Božích deťoch a preto má byť ich cieľom neustále stávanie sa Božími deťmi. Nie je to jednorazový akt rozhodnutia pre Krista Ježiša, ale vytrvalostná celoživotná dráha. Podobne je aj pojem hriechu označením kontinuálneho sledu postojov a konaní v rozpore s Božou vôľou, a tak vyjadruje celkový stav hriešnosti človeka, a nie len jednotlivý, konkrétne pomenovaný hriech. Zápal pre nasledovanie Krista má byť sebakritický, pretože mu v opačnom prípade hrozí fanatizmus a subjektivizmus (s. 187). Prehľadnú štruktúru 1Jn v podobe tabuľky nájde čitateľ monografie na s. 191.

 

Aplikácia posolstva 1Jn na formáciu kresťanov v súčasnosti je témou 4. kapitoly monografie. Autorka prízvukuje miesto každého jednotlivca v ekleziálnom spoločenstve a poukazuje na spoločenstvo s Kristom cez Božie slovo a eucharistiu (s. 208). Isteže je kresťanovi potrebná aj individuálna, súkromná duchovná škola čítania Písma, modlitieb a meditácie; nemala by však vylučovať rast v spoločenstve a so spoločenstvom (s. 216). Podľa slov Leščinského je dnešné kresťanstvo ohrozené pohybom „po tradicionalistických koľajách" (s. 209). Neustále opakovanie minulých hriechov a prosba o ich odpustenie potrebujú mať progresívny vývoj smerom k životu vo svetle odpustenia. Náš život by sa mal stávať pre iného darom podľa vzoru života Ježiša Krista. Úroveň viery človeka sa prejavuje v jeho správaní (s. 214). Láska k človeku je produktom Božej lásky v nás. Iskrová k tomuto cituje Sarku: „Prostredníctvom lásky môže dôjsť k najhlbšej komunikácii osôb, aká je možná medzi ľuďmi" (s. 219). Pochopenie druhého sa má diať celým bytím; vyžaduje si trpezlivosť, pozorné počúvanie a konštruktívne zváženú pomoc.

 

Záver monografie je zhrnutím získaných nosných poznatkov o pozadí vzniku 1Jn, jeho odkaze a aplikácii na dnešný stav kresťanstva. Zo všetkého povedaného v závere vyberáme slová, ktoré sú zhrnutím inkulturovaného odkazu 1Jn: „Kresťania v dnešnej dobe žijú vo svete, v ktorom sú veľmi silno ovplyvňovaní svetom - prostredím, a preto je nevyhnutné , aby neustále nielen objavovali svoju skutočnú kresťanskú identitu, ale aby príťažlivým spôsobom žili svoju pravú vieru v Ježiša Krista" (s. 229).  

 

iskrova-daniela.jpg

 

O autorke

Daniela Iskrová získala licenciát v odbore Biblická teológia na Pápežskej univerzite Gregoriane v Ríme v roku 2002. Od tohto roku pôsobila ako asistentka na Katolíckej univerzite v Ružomberku, na Filozofickej fakulte a jej Katedre religionistiky a náboženskej výchovy. V roku 2008 obhájila na svojom pracovisku dizertačnú prácu v odbore Katolícka teológia. V súčasnosti pôsobí ako vedúca spomínanej Katedry religionistiky a náboženskej výchovy a ako odborná asistentka prednáša biblické novozmluvné vedy.

 

Od téhož autora:

M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom
M. Zaviš: Martin Dojčár: Mystická kontemplácia - Oblak nevedenia & Ramana Maharši
M. Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
M. Zaviš: Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 
M. Zaviš: Terézia Rončáková: Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom 
M. Zaviš: Terézia Rončáková: Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom  

 

Související články:

Augustin: Výklad Janova evangelia - 1. traktát 
Jan Zlatoústý (Chrysostom): Výklad Janova evangelia - 4. homilie 
Lukáš Drexler: Ježíšovy výroky "Já jsem" v Evangeliu podle Jana
A. Poloková: Monika Zaviš: Repetitórium z religionistiky 1  
Július Pavelčík: Evangelium podle Jana

 

[RSS]

Přečteno 165x

další články