Nacházíte se na: Theofil > Pravoslaví > Ikony anjelov 3/3 - Hierarchia anjelov: od apoštola Pavla po Dionýza Areopagitu

Ikony anjelov 3/3 - Hierarchia anjelov: od apoštola Pavla po Dionýza Areopagitu

Ivan Bentchev, 8.1. 2013

Již apoštol Pavel ve svých listech rozlišuje různé hodnosti Božích andělů. Významnou autoritou v tomto směru je zejména starověký anonymní autor, skrývající se pod pseudonymem Dyonýsius Areopagita, který zejména tomuto tématu věnoval spis "O nebeské hierarchii".

 

Už sme na viacerých miestach spomínali, že v troch listoch apoštola Pavla, ktoré vznikli v období rokov 48-58, sa uvádzajú nebeské stvorenia: prestoly (tróny), panstvá, kniežatstvá, mocnosti a sily. Nie div, že v kontexte rôznorodých názorov, ktoré v sporoch o anjeloch rezonovali v prvých storočiach po Kristovi, príklad apoštola Pavla nasledovali aj traja uznávaní cirkevní otcovia z druhej polovice 4. storočia. Vo svojich spisoch predložili svoje vlastné varianty klasifikácie anjelov, ktoré dokonca predišli aj Dionýza Areopagitu. Svätý Gregor Nysský (umrel okolo roku 394) vo svojom komentári o Piesni piesní (In Cant. Cantic., 15) uvádza, že existuje deväť anjelských stavov: anjeli, archanjeli, tróny (prestoly), panstvá, kniežatstvá, sily, vyžarovania (emanácie), sily vystúpenia/na nebo (csl. voschoždenija, nem. Himmelfahrende) a sily múdrosti. Svätý Cyril Jeruzalemský tiež rozoznáva deväť anjelských stavov, ale uvádza ich v inom poradí: „Nakoniec uvažujeme o nebi, zemi, mori, slnku, lune, o hviezdach, o všetkých rozumných a nerozumných, viditeľných i neviditeľných bytostiach, o panstvách, kniežatstvách, mocnostiach, prestoloch (trónoch), o mnohookých cherubínoch, a spolu s Dávidom vravíme: ‚Velebte so mnou Pána a oslavujme jeho meno spoločne‘ (Ž 34,4). Myslíme aj na serafínov, ktorých Izaiáš videl stáť okolo Božieho prestolu (trónu), dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma nohy a dvoma lietali a neustále prespevovali: ‚Svätý, svätý, svätý Pán zástupov (Sabaot)‘ (Iz 6,2-3). Veď práve preto opakujeme túto celú teológiu, ktorú nám sprostredkovali serafíni, aby sme v tomto speve mali účasť na spoločenstve nebeských zástupov."[1] Ako sme už spomínali, svätý Atanáz Veľký (umrel v roku 373) tiež rozoznával „...nebeské vyžarovania, prestoly (tróny), panstvá, existenciu neba, cherubínov a serafínov a množstvo anjelov."[2] V jednej zo svojich kázní svätý Amfilochios z Ikónie (umrel v roku 394) vyratúva cherubínov, serafínov, archanjelov, panstvá, sily a mocnosti.[3]

 

ikony-anjelov-016-nebeska-hierarchie-men.jpg
 

 

Predsa sa však základom učenia o anjeloch stala kniha O nebeskej hierarchii (lat. De caelesti hierarchia) od Dionýza Areopagitu,[4] čo sa nakoniec ukázalo veľmi potrebné už aj v súvislosti so závermi Laodicejského miestneho snemu. Spis Dionýza Areopagitu vznikol síce v 5. storočí, no známejšia je jeho redakcia zo 6. storočia. Podľa legendy učenie obsiahnuté v tomto spise nadiktoval Dionýzovi, prvému aténskemu biskupovi, apoštol Pavol v treťom nebi; preto sa aj v gréckych ikonopiseckých podlinníkoch (predlohách) vyskytuje takéto zobrazenie. Zobrazenie s týmito výjavmi sa nachádza aj v kompilatívnom podlinníku (predlohe) Hermeneia, ktorý vznikol na svätej hore Athos v rokoch 1730-1733. Pod pseudonymom Dionýza Areopagitu, ktorý je známy vo vedeckých kruhoch aj ako Pseudo-Dionýz, sa skrýva autor spisu, ktorý žil v Sýrii začiatkom 6. storočia (pravdepodobne ide o antiochijského patriarchu Severosa, ktorý umrel v roku 538) a ktorý vo svojom diele spojil myšlienky novoplatonizmu a kresťanstva. Ostatky svätého Dionýza sa nachádzajú v opátstve St. Denis neďaleko Paríža.[5] Pre východnú i západnú cirkev a tiež v súvislosti s osobnosťou Dionýza i v kontexte jeho učenia o anjeloch je dôležité poznať cirkevnú tradíciu, ktorá identifikuje túto osobnosť so svätým mučeníkom, ktorý bol v roku 96 po Kristovi ustanovený za prvého aténskeho biskupa (Sk 17,34). Cirkevného otca Dionýza z hľadiska jeho významu pre cirkev možno priradiť k takým veľkým hierarchom, ako bol Bazil Veľký, Gregor Teológ a Ján Zlatoústy. Učenie Dionýza v západnej cirkvi zaznamenalo väčší vplyv najmä po Lateránskom sneme v roku 649, keď bolo prijaté ako správne, no jeho učenie sa presadilo až po roku 841, keď bolo preložené do latinčiny. Významní stredovekí teoretici i celé pravoslávne umenie počnúc Maximom Vyznávačom (582-662), autorom výkladov Dionýzových spisov, až po Jozefa Volockého (umrel v roku 1515), sa verne pridržiavali myšlienok Dionýzovho učenia.

Dionýz vo vzťahu k anjelom uplatňoval teóriu poznania, ktorá zodpovedá grécko‑latinskému modelu racionálnosti a princípom kozmologickej lineárnosti a tvorí súčasť našej kultúry. Bez existencie poriadku všetkých vecí a bez presného systému ich subordinácie si ani Dionýz, ani jeho súčasníci vôbec nevedeli predstaviť, ako sa dá rozmýšľať o podstate vecí, ba nedokázali si predstaviť ani samotný proces poznania. Vo svojom diele O nebeskej hierarchii (lat. De caelesti hierarchia) Dionýz hovorí o „Intelektoch" (nem. Intelligenzen); ide o termín, ktorý Dionýz prezval od gnostikov. Hierarchicky usporiadané osobitosti poznania, svätého Božieho osvietenia a pripodobňovania sa Božiemu závisia od činov (stavov) nebeských bytostí, preto jedných prestupujú vlastnosti ďalších; jedni sú prežiarení žiarou druhých.

 

ikony-anjelov-017-bohorodicka-sirsi-nez-nebesa-men.jpg

 

Dionýzova teória o obrazoch a symboloch sa v istom zmysle stala základom teórie umenia východnej cirkvi. „Iba prostredníctvom symbolov dokážeme pochopiť podstatu nebeských bytostí v nadpozemskom svete."[6] „Jedna cesta poznania sa ukazuje prostredníctvom podobnosti svätým obrazom, druhá vychádza zo symbolov, ktoré sa nedajú ničomu pripodobniť, ani prirovnať."[7]

Dionýz vo svojej práci o anjeloch vypracoval presnú hierarchickú klasifikáciu a rozdelil nespočetné množstvo anjelov do deviatich nebeských zborov, zoskupil ich do troch hierarchicky podmienených skupín v trojstupňových poriadkoch (triádach). Tieto anjelské triády (na trojstupňovej hierarchizácii je založená aj božská hierarchia v starom novoplatónskom systéme podľa Jamblicha) zodpovedajú reálnemu usporiadaniu cirkvi - cirkevným triádam: 1. sviatosti/tajiny (krst, birmovanie, eucharistia); 2. duchovné stavy (biskupi, kňazidiakoni); 3. svetské stavy (mnísi, členovia spoločenstva, hriešnici: dospelí, čakatelia na krst, či katechumeni, a kajúcnici). O počte anjelov Dionýz píše toto: „Podľa môjho názoru stojí za zváženie skutočnosť, ktorá sa o počte anjelov uvádza v Svätom písme, že ich je tisíc tisícov a zástupy zástupov[8] a že sami seba znásobujú, preto sú nespočetné. Všetko nasvedčuje tomu, že zbory (činy) nebeských bytostí sú pre nás nevyčísliteľné; preto sú nespočetné aj sväté zástupy nebeských ‚intelektov‘ (nem. himmlische Intelligenzen). Navyše ich počet prevyšuje nami používané číselné rady."[9]

Dionýzovo učenie o anjeloch by sa nikdy nebolo stalo základom ekumenickokánonickej tradície, keby nezohľadňovalo texty Starého zákona, listy apoštola Pavla, liturgiu Klementa Rímskeho (3.-4. storočie) a v neposlednom rade aj spisy vyššie spomínaných cirkevných otcov. Dionýz sa totiž odvolával na autoritu biblických textov, prorokov a teológov: „Zistíš, že o tom hovoria mnohí teológovia." Pozornosť si zasluhuje aj skutočnosť, že pri vypracúvaní anjelskej hierarchie dospel Dionýz i jeho predchodcovia k číslu deväť, a tak zamietol staršie delenie na sedem zborov (chórov) (pozri Ezdrášovu knihuBartolomejovo evanjelium). Po Laodicejskom sneme sa počet sedem vzťahoval iba na archanjelov.

 

ikony-anjelov-002-archandel-gabriel-zvestovani-men.jpg ikony-anjelov-013-cherubin-tetramorf-men.jpg

 

Dionýzovo učenie o anjeloch bolo nepriamo uznané aj na Piatom všeobecnom sneme v roku 553. O jeho učenie sa vo viacerých prípadoch opierali liturgické texty (v iných sa od neho odkláňali) a tiež aj celá ikonografia, ktorá sa od svojho vzniku na Východe i Západe rozvíjala vlastnými smermi. Už v sýrskom hymne zo 6. storočia, v ktorom sa hovorí o edesskej cirkvi, sa opisuje význam jej vnútorného členenia. Trón biskupa a deväť schodov k nemu symbolizuje Kristov trón a deväť anjelských zborov (činov).[10] Nepresné preklady, mnohé komentáre (napr. pápeža Gregora Veľkého, umrel v roku 604, ktorý sa zaslúžil aj o rozšírenie Areopagitových diel) a tiež sám osebe špekulatívny výklad textu Dionýza Areopagitu vzbudzovali pozornosť a zamestnávali mysle stredovekých teológov.

Preklad súborného Dionýzovho diela do cirkevnej slovančiny vznikol až v roku 1371 na Athose. Autorom prekladu je srbský mních Izaiáš. Najstaršie zachované ruské preklady sa datujú do polovice 15. storočia. V tejto súvislosti preto vzniká otázka, či sa v roku 1347 novgorodské knieža Vasilij Kalika, keď v diskusii s tverským biskupom Teodorom uviedol deväť anjelských chórov, pomýlil o usporiadaní nebeskej hierarchie,[11] alebo sa inšpiroval spisom iného autora: „...pravdivé svetlo je Kristus spolu s deviatimi prežiarenými zbormi, ktoré mu slúžia: prvý chór tvoria anjeli, druhý zbory archanjelov, tretí čin tvoria kniežatstvá, štvrtý mocnosti, piaty tvoria sily, šiesty tróny, siedmy panstvá, ôsmy tvoria mnohookí cherubíni, deviaty tvoria serafíni so šiestimi krídlami."[12]

Otázkou je, odkiaľ pochádzajú citované myšlienky v liste novgorodského kniežaťa i text služby svätého Sergeja: „Stoj s bázňou pred Bohom, ktorý sedí na cherubínoch a hľadí do podsvetia, ktorého sa boja anjeli, archanjeli, prestoly (tróny), panstvá, kniežatsvá, mocnosti, sily, mnohookí cherubíni a šesťkrídli serafíni."[13] V jednom z najstarších ruských katechizmov, ktorý po latinsky napísal Peter Mohyla, kyjevský metropolita (1633-1646), sa viac ako podrobne osvetľuje vyše desať otázok súvisiacich s angelológiou (ide o otázky 70-80, I, 19-20).[14] Spomína sa i učenie Dionýza. V roku 1675 mních Eufimij z kláštora (monastiera) Čudov (Zázrak archanjela Michala v Chónach v Moskve) znovu preložil Areopagitovo učenie o anjeloch do cirkevnej slovančiny. Prvé tlačené vydanie Dionýzovho diela vyšlo v Rusku v roku 1786.

 

archandel-michael-men.jpg
 

 

Bez ohľadu na to, že cirkev pripisovala veľký význam učeniu o nebeskej hierarchii, pravoslávne umenie si vystačilo s voľnou interpretáciou myšlienok Dionýza Areopagitu. Rovnaké sujety sa často aj naraz zobrazovali rozličným spôsobom, ba aj názvy ikon i nápisy na nich sa často odlišovali. Zriedka sa dosiahla jednota v názvoch ikon a pri zobrazovaní atribútov, ktoré sú charakteristické pre jednotlivých deväť chórov nebeskej hierarchie. Prestoly (tróny) sa najčastejšie zobrazovali v podobe okrídlených ohnivých kolies, panstvá korunovali (dávali koruny na hlavy), sily zachraňovali v núdzi, mocnosti dosahovali vojenské úspechy, kniežatstvá získavali podobu vládcov.

Najznámejšia ikonopisecká grécka predloha (podlinník) - Hermeneia z hory Athos zostavená v roku 1730-1733 - je kompilatívnym dielom, v ktorom sa uplatnili normy neskorej gréckej ikonografie (14. storočie - začiatok 18. storočia). Veľké kompozície zobrazujúce anjelskú hierarchizáciu spôsobovali ikonopiscom veľké problémy. Aj preto nemožno s istotou odhaliť, ktorý zo zborov je na tej-ktorej ikone zobrazený; o ich identifikácii svedčia iba pomenovania (nápisy), ak sa však pri ich zobrazeniach nachádzajú. Farby, ktoré sa používali pri zobrazovaní serafínov a cherubínov (červená a modrá), sa voľne zamieňali. Panstvá, sily, mocnosti a kniežatstvá, ktoré sa zobrazovali iba zriedkavo, sa v oblečení a atribútoch prakticky nijako neodlišovali od archanjelov a anjelov. Iba ikonografia prestolov (trónov) zostávala viac-menej konštantná. No ani tu často nemožno určiť, ktorý z archanjelov je na ikone zobrazený; Michal a Gabriel sú totožní takmer ako dvojičky - bratia. Michalovi však spravidla prináleží miesto po Kristovej pravici.

 

ikony-anjelov-010-sbory-archandelu-men.jpg

  

 

Najznámejším zobrazením anjelských činov na Západe je freska v kupole baptistéria v chráme svätého Marka v Benátkach, ktorá sa datuje do rokov 1342-1354. Za najvýznamnejšie dielo ruských majstrov, ktoré zobrazuje nebeskú hierarchiu, sa pokladá freska v kaplnke Svätého kríža v chráme na Waweli v Krakove. Vznikla v roku 1470 zásluhou pskovských ikonopiscov. V maliarskom umení sa hierarchia Dionýza Areopagitu najviac rozšírila v období osvieteneckého neskorého stredoveku. Pravoslávne umenie nepreferuje zobrazenia všetkých anjelských činov podľa Dionýzovej hierarchizácie, ale najviac zobrazuje dvoch anjelov: Michala a Gabriela. Nielenže sa ich mená uvádzajú v Biblii, no v súlade so Svätým písmom majú obidvaja anjeli právo bezprostredne ovplyvňovať pozemský život ľudí.

Hoci sa v ikonografii vyskytuje veľké množstvo sujetov s tematikou anjelov (v podobe sprievodných postáv sa anjeli vyskytujú často), možno s istotou povedať, že zobrazovanie anjela na samom začiatku brzdili najmä názory teológov. Zobrazenie anjelov sa objavilo už dávno, ide predovšetkým o výjavy, v ktorých sa predpokladá ich pôsobenie, napríklad v sujete zvestovania alebo zjavenia sa Pánovho anjela a na ikonách zasvätených cirkevným sviatkom.

Postava anjela, častejšie však skupina anjelov sa nachádza na ikonách Krista, Božej Matky a svätých. Treba mať však na pamäti, že väčšina ikon zasvätených jednotlivým anjelom je vytrhnutá zo širšieho sujetu (kontextu); ako príklad poslúži samostatné zobrazenie anjela z dézisného radu obrazov na ikonostase, ktoré iba ako celok spolu s ďalšou chrámovou výzdobou predstavuje ucelené zobrazenie. Väčšina ikon anjelov, ktoré sa opisujú v našej práci, pôvodne nebola samostatnými ikonami. Ich fragmentárnosť však nepúta pozornosť len preto, že základným znakom tohto druhu umeleckého zobrazenia je symetrickosť.

 

[Ve spolupráci s vydavatelem převzato vč. obrazového doprovodu z knihy Ivan Bentchev: Ikony anjelov. Obrazy nebeských poslov, Vydavateľstvo Oto Németh, Bratislava 2012. Z německé a ruské předlohy knihy (Bentchev, Ivan: Engelikonen. Machtvolle Bilder himmlischer Boten, Herder-Verlag, Freiburg - Basel - Wien 1999, ISBN 3-45127016-1; Orbis-Verlag, München 2003; ISBN 3-572-01509-X; Бенчев, Иван: Иконы ангелов. Образы небесных посланников, Интербук-бизнес, Москва 2005, ISBN 5-89164-155-0) přeložili Assoc. Prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc., a Mgr. Katarína Žeňuchová, PhD. Mírně upraveno redakcí Revue Theofil.]

Možnost zakoupení knihy u vydavatele: ZDE.

 

Ikony anjelov 1/3 - Biblické učenie o anjeloch 
Ikony anjelov 2/3 - Rané kresťanstvo a apokryfy 
Ikony anjelov 3/3 - Hierarchia anjelov: od apoštola Pavla po Dionýza Areopagitu 

 

Anotace knihy vč. náhledů  

 

banner-dielna-arch-rafaela-2.jpg

 

Související články:

Pravoslavný kříž
Miroslav Iľko: Ikonostas
Ikonostasy (fotogalerie)
Rafail Karelin: O jazyku pravoslávnej ikony 1/2 
Rafail Karelin: O jazyku pravoslávnej ikony 2/2 
Ladislav Németh: Pravoslávna ikona - kánon a štýl
Lukáš Drexler: Pravoslávna ikona - kánon a štýl II. (recenze)
Mních Gregor (Krug): A odpočinul si Boh na siedmy deň
 

 

Poznámky: 


[1] Mystagogická katechéza, 6; in PG 33,1113A,B. Porovnaj tu R. Roques, L'Universe Dionysien, Paris 1954, a tiež prácu Averinceva (Мифы., I, s. 362).

[2] Atanáz Veľký (Alexandrijský), Prvý list Serapionovi, 10.13.27; in PG 26. O hierarchii anjelov pozri aj v kázni, ktorá sa chybne pripisuje Atanázovi; odcitoval ju Huber (s. 92).

[3] Kázeň na Kristovo narodenie, 4; in PG 39,41A,B; porovnaj Huber, s. 99.

[4] In PG 3,117-370.

[5] Podle současného mínění tyto ostatky nenáleží Pseudo-Dionýsiovi Areopagitovi, ale pařížskému biskupu Denisovi, zakladateli kláštera St. Denis, umučenému ve 3. stol. Pozn. RTh.

[6] Ide o citát zo spisu O nebeskej hierarchii, 225 (porovnaj tu aj Belting, s. 550; pozri tu aj český preklad textu uvedený v súpise literatúry). Citát sa uvádza aj v knihe Древнерусские Ареопагитики, s. 225.

[7] Ibidem, s. 230.

[8] Porovnaj Dan 7,10.

[9] Ibidem, s. 276-277.

[10] Le Muséon, V,38, Paris 1925, 117-136 (citované prostredníctvom ruského vydania - Бычков, s. 141).

[11] H. Goltz, Studien und Texte zur slavischen Kirchenvätertradition. Zur Tradition des Corpus areopagiticum slavicum, Diss. Halle 1979; См., Словарь книжников, Вып. 2, ч. 1, Ленинград 1988, s. 491 a nasl.

[12]List o raji", súbor pamiatok publikovaný v edícii Памятники..., 1981, s. 49; pozri tiež Срезневский, 3. tom, 351, a tiež Словарь книжников, 1, 1987, s. 92 a nasledujúce.

[13] Служба Сергия, л. 112 (citované podľa Sreznevského, „сила", 3. tom, 1. diel, stĺpec 351).

[14] Petr Mogila, La Confession Orthodoxe de Pierre Mogila. Métropolite de Kiev (1633‑1646), texte Latin inédit par A. Malvy et M. Viller de la Compagnie de Jésus = Orientalia Christiana, vol. X,39, Roma 1927; pozri aj J. L. Frisch (ed.), Liber Symbolicus Russorum oder Der Grössere Catechismus der Russen, Frankfurt - Leipzig 1727; porovnaj aj Hauptmann, s. 143 a nasl. (cirkevnoslovanské a ukrajinské vydanie Mohylovho katechizmu s komentármi pozri Катехисис Петра Могили, Київ - Париж 1996).

 

[RSS]

Přečteno 531x

další články