Náboženství a společnost

Autor PhDr. ThMgr. Dalibor Hejna, Ph.D. prišiel s ponukou publikácie, ktorá predpokladá jeho multidisciplinárny rozhľad, najmä v oblasti religionistiky, dejín filozofie, sociológie a antropológie. Odborné zameranie knihy je autorom konkrétne kladené do oblasti sociológie náboženstva. Text knihy je písaný zrozumiteľne, avšak hutne a na úrovni, ktorá si vyžaduje určité predporozumenie celej problematiky. Čitateľovi sú k dispozícii vecný a menný register. Kniha je členená do 4 kapitol s nasledovnými názvami:

1. Religionistika jako věda o náboženství.
2. Náboženství v současném světě.
3. Typologie náboženství.
4. Historické kořeny religionistiky.

V prvej kapitole je konštatované, že náboženstvo zohrávalo a stále zohráva veľmi dôležitú formatívnu úlohu jednotlivca a spoločnosti. Je trvalou antropologickou konštantou, ktorá človeka robí jedinečným v rámci celej biosféry. Výskum náboženstva bol dlho podriadený cirkevnej dogmatike a vnímaný ako súčasť supranaturálnej sféry, teda vedecky nedostupný. Cieľom religionistiky je však racionálne, empirické a nenormatívne štúdium náboženských fenoménov. Ideálom, ku ktorému religionista speje, je objektívne a nepredpojaté štúdium náboženstiev ako kultúrnych javov. Historický determinizmus je jednou z reálnych prekážok objektívneho výskumu a spočíva v tendencii bádateľa odvodzovať rôzne prejavy skúmaného náboženstva na základe „ich miesta na časovej ose" (s. 17). Iným nebezpečen-stvom je redukcionizmus: „Niektoré teórie sa snažia vysvetliť náboženstvo mimonáboženskými činiteľmi, t.j. zredukovať ich na úroveň javov spoločenských, psychologických, antropologických alebo aj biolo-gických. Proti tomu stojí názor, že náboženské dáta sú javy ‚sui generis‘, a preto je nevyhnutné vymedziť pre ich vysvetlenie špecifické pojmy, ktoré by boli primerané povahe náboženstva a ktoré sa nemôžu zredukovať na žiadnu zjavne nenáboženskú a všeo-becne prístupnú realitu" (s. 19). Autor sa zaoberá aj dejinným pozadím formovania historickej, kompa-ratívnej (s jej dominantne fenomenologickou metó-dou) a kontextuálnej religionistiky. V doméne všeo-becnej religionistiky sa skúmajú prvky, ktoré sú spoločné všetkým náboženstvám; v doméne špeci-álnej religionistiky sa študujú jednotlivé náboženské sústavy. Najproblematickejšie postavenie má v zaradení do výskumných disciplín venujúcich sa náboženstvu filozofia náboženstva, ktorej postavenie je ešte stále ambivalentné: niektorí ju vnímajú ako filozofický odbor, iní ako súčasť religionistiky.

Druhá kapitola má 7 strán a stručne informuje o postavení náboženstva v politicko-kultúrnom kontexte začnúc 16. storočím po dnes. Náboženské vojny viedli spoločnosť na prelome 16. a 17. storočia k rozhodujúcej lokalizácii náboženstva do súkromnej sféry indivídua. Tendencia privatizácie náboženstva sa prejavuje aj dnes, keď záujem o organizované, spoločenské náboženské úkony klesá. V súvislosti s týmto javom sa pertraktuje slovné spojenie náboženská deprivatizácia. Hejna poukazuje na základe záverov sociológa náboženstva Davida Václavíka na dôležité rozlíšenie medzi ateistmi a neveriacimi, ktorí však zastávajú rôzne formy náboženskosti a netradičných náboženstiev, v rámci ktorých hrá neviditeľné náboženstvo veľmi významnú úlohu. Bližšie na strane 33.

V tretej kapitole sa autor najprv venuje definícii náboženstva ako vzťahu človeka k transcendentnej skutočnosti. Vymedzuje konštitutívne prvky náboženstva (3) a pokračuje formou analýzy religionistických typológií, nástrojov porozumenia náboženskej reality. Typológia podľa materiálneho i formálneho predmetu ústia do prezentácie jednotlivých foriem posvätných fenoménov, ktorých predstavovanie a analýzu začína autor fetišizmom. V rámci dynamizmu predstavuje aj animatizmus; tento bol Marettom a ďalšími religionistami považovaný za predstupeň démonizmu: „...tieto predstavy detského prístupu sú vlastné predpísomným národom, a vysvetľovali tým vznik neskoršieho démonizmu, keď sa napr. z oživeného stromu vydelí dryáda - stromová víla, rieky či brodu vodník atď." (s. 42). Ostatní bádatelia vidia predstupeň démonizmu v manizme (Spencer) a animizme (Tylor). V časti venovanej chápaniu božstva si zvlášť všímame raritné predstavenie kathenoteizmu a supremoteizmu (s. 54-55). Typológia podľa situovanosti náboženského subjektu obsahuje delenie náboženstiev podľa doby vzniku, geografického aspektu, typu kultúry, východiska náboženskej tradície, vzťahu k profánnej spoločnosti, charakteru etického učenia a podľa miesta človeka (antropocentrické a kozmocentrické). Typológiu veľkých náboženských tradícií uvádza autor podľa Padena nasledovne:

1. náboženstvá biblického pôvodu (judaizmus, kresťanstvo, islam),
2. náboženstvá vzniknuté v Indii (napr. hinduizmus a buddhizmus),
3. východoázijské náboženstvá (napr. konfucianizmus a taoizmus).

Najrozsiahlejšou, štvrtou kapitolou je čitateľ uvedený do dejín analýzy náboženstva a jeho psychologického, afektívneho významu (strach, úcta, nádej) pre jednotlivca a spoločnosť. Grécki a rímski antickí myslitelia začali ako prví v európskych dejinách nezávisle filozoficky reflektovať problematiku náboženstva. Akcent na rozum sa v dejinách opakoval v myslení francúzskeho osvietenstva 18. storočia, vo filozofii náboženstva 19. a prvej polovice 20 storočia.

Pythagorejci prišli s názorom, ktorý ovplyvnil mnohé osobnosti filozofického myslenia a rezonuje aj v živých náboženstvách: „...utrpenie nie je spôsobené ľubovôľou bohov, ale ľudia si ho spôsobujú vlastnými činmi, svojimi hriechmi. Inými slovami, človek sa môže sám svojim správaním domôcť lepšieho údelu v nasledovnom živote. K tomu je potrebné riadiť sa príkladom božstva, byť čistý a dobrý" (s. 67). Dramatik Aischylos vykresľuje Dia ako najspravodlivejšieho sudcu, kým bohovia v dielach Homéra a Hésioda sú často nemorálnymi bytosťami. Xenofanova kritika uvedeného poňatia božstiev je oslobodená aj od antropomorfizmu. Boha považuje za mysliteľného jedine v superlatívoch a to cestou negatívnej teológie. Sofista Prodikos z Kea vytvoril prvú známu racionalistickú teóriu vzniku náboženstva. Kritiás ako prvý vyslovil názor, že náboženstvo je prostriedkom psychického spoločenského tlaku na jednotlivca v záležitostiach, ktoré už nie sú obsiahnuté legislatívou. Herodotos z Halikarnássu je považovaný za otca dejepisu, ale aj otca dejín náboženstiev, pretože opisoval zvyky, mravy a náboženské obyčaje národov. Sám chápal božstvo ako trestajúce človeka za jeho pýchu (s. 81). Sokrates kládol dôraz na individuálnu kvalitu náboženského života, avšak ani sám nezanedbával predpisy oficiálneho kultu. Podľa stoika Poseidónia z Apameie je každému človekovi vedomie Boha vrodené a v človekovi dozrieva prirodzenou cestou. Religionisti Pavlincová a Horyna poukazujú na nedostatok gréckej antickej kritiky predracionálneho vedomia v „nedocenení afektívnej a zmysel dávajúcej stránky náboženstva" (s. 90).

V období stredoveku autor rozlišuje kresťanskú, židovskú a islamskú filozofiu náboženstva. Uvádza definície známych autorov, aby si čitateľ mohol ujasniť rozdiel medzi filozofiou náboženstva a filozofickou teológiou. Aristoteles používal označenie teológia v zmysle reči o Bohu, čiže filozofickej náuky o princípoch. Stredoveký človek kladie rozum do služby viery. Filozofická ontológia a teológia splynuli do ontoteológie. Tomáš Akvinský rozlišoval medzi poznaním ex revelatione (theologia revelata) a poznaním ex ratione (theologia naturalis). Opravdivosť viery a poznania sa verifikuje práve ich vzájomnou harmóniou. Mimokresťanské náboženské tradície neboli považované za hodné poznávania; paradoxne, najviac informácií o nich nachádzame práve v zápisoch kresťanských misionárov a dobyvateľov (s. 106). Obdobie reformácie je typické chápaním spoločnej rozumovej podstaty u všetkých ľudí, a teda presvedčením, že Boh všetkým rovnako vštepil základné etické princípy. Za veľmi podnetné a aktuálne považujeme predstavenie katalánskeho scholastika Raimunda Lulla (13. / 14. st.) a jeho Liber de gentili et tribus sapientibus (Kniha o pohanovi a troch mudrcoch). Obsah tohto diela by mal poznať každý, kto sa chce akýmkoľvek spôsobom zapojiť do medzináboženského dialógu. Lullus nerelativizuje žiadne z mudrcmi zastúpených náboženstiev (židovstvo, islam a kresťanstvo) a považuje ich za rovnocenné. Každý z mudrcov predstavil pohanovi svoje náboženstvo, aby si mohol vybrať, ktoré akceptuje za vlastné. Pohan sa však nedokázal rozhodnúť pre žiadne z nich, pretože by „...voľbou jedného boli ponížené ostatné dve náboženstvá" (s. 110).

V dobe osvietenstva (17. a 18. storočie) sa veda a viera dostávajú do otvoreného konfliktu, ktorý vychádzal zo zmeny obrazu sveta na základe výdobytkov prírodných vied. Descartes sa snažil o racionálnu explikáciu všetkých náboženských mystérií, ktoré sú podľa neho zmätočné: „Tak napr. manna, ktorá sýtila dávnych Izraelcov na púšti, bola podľa Descartesa istým druhom rosy. Ježišovo nasýtenie 5000 je vykladané tak, že Ježiš zahanbil tých ľudí z davu, ktorí si so sebou vzali tajne jedlo, a donútil ich, aby sa oň podelili s ostatnými" (s. 113). Newton bol podobne ako Descartes proti tajomným elementom v náboženstve, pretože sú prejavom nevedomosti a poverčivosti ľudí. V diele Filozofické základy prirodzenej teológie tvrdí, že zakladateľom prvotného náboženstva bol Nóach; bola to pravá kresťanská teológia bez povier, založená na rozumovom uctievaní jediného Boha. Upresňuje: „Jediným prikázaním bolo milovať Boha a svojho blížneho. Ľudia mali rozjímať o prírode, ktorá je jediným chrámom mocného Boha. Neskoršie generácie do tohto rýdzeho náboženstva vniesli najrôznejšie príbehy o divoch a zázrakoch. Niektorí znova prepadli poverám a modlárstvu. Boh však poslal rad prorokov, ktorí ich mali priviesť späť na správnu cestu. Toto náboženstvo poznal Pythagoras a predstavil ho Západu. Ježiš bol jedným z tých prorokov poslaných ľudstvu, ale jeho rýdze náboženstvo skorumpoval Athanasios so svojimi pomáhačmi" (s. 121).

Otcom deizmu sa stal anglický osvietenec Herbert z Cherbury. Podľa neho je mať rozum a mať náboženstvo nerozlučným faktom. Človeku bolo náboženstvo zjavené dvojakým spôsobom: vnútorným zjavením, prirodzeným (rozumom) a vonkajším zjavením, nadprirodzeným (zjavením evanjelia). Locke rozlišoval medzi deistmi a kresťanmi. Autor sa podrobnejšie venuje rôznorodosti fenoménu deizmu na stranách 129-136. Pokračuje predstavením hlavných nositeľov osvieteneckých myšlienok v Anglicku (Toland, Collins, Tindal, Chubb, Woolston, Morgan, Bolingbroke). Po predstavení židovského osvietenstva (Spinoza a jeho panteistický monizmus, Mendelssohn so svojimi racionálnymi vysvetleniami Božej existencie) pristupuje autor k francúzskemu osvietenstvu (Bayle, Voltaire, Diderot, Holbach, Helvétius, Rousseau) a nemeckému osvietenstvu (Arnold, Reimarus, Semler, Lessing, Kant ako tvorca transcendentálnej filozofie, „...ktorá sa usiluje kriticky skúmať možnosti a hranice nášho poznania" /s. 172/). Americké osvietenstvo je zastúpené 3 osobnosťami: Jefferson, Franklin, Paine - vytvoril prvú otvorene protikresťanskú knihu v angličtine The Age of Reason.

Posledných 7 strán knihy venoval autor osobe a prínosu Davida Huma, ktorého zásluha „...vo vedeckom skúmaní náboženstva spočíva v tom, že svojou kritikou zlomil sebadôveru deistických racionalistov, keď dokázal ich nekritickú dôveru v rozum a ich nedostatok zmyslu pre historický vývoj náboženstva. To mu umožnilo ukázať náboženstvo ako historicky konkrétny jav, ktorý môže a má byť študovaný rozumovými prostriedkami. Otvoril tak cestu ustanovenia religionistiky ako vedy o náboženstve" (s. 186).

Najväčším prínosom tejto monografie je podrobné spracovanie myslenia osobností z dejín filozofie, ktoré sa však týka problematiky náboženstva, čo býva v dostupných dielach z dejín filozofie spomenuté buď marginálne alebo vôbec nie. Tieto poznatky sú nevyhnutnou, ale bežne prehliadanou súčasťou formácie religionistiky ako samostatnej vednej disciplíny. Autorovi sa podarilo túto medzeru zaplniť, čo oceňujeme aj z aspektu pedagogického pôsobenia a možnosti poskytnúť študentom ďalší relevantný zdroj na ozrejmenie súvislostí a chronologického vývoja myslenia v súvislosti s témou náboženstva.

Od téhož autora:

M. Zaviš: 365 dní s pátrom Piom
M. Zaviš: Martin Dojčár: Mystická kontemplácia - Oblak nevedenia & Ramana Maharši
M. Zaviš: Igor Đurčik: Susret sa neizbežnim 
M. Zaviš: Walter Kasper: Duchovní ekumenismus 
M. Zaviš: Terézia Rončáková: Keď chce cirkev hovoriť mediálnym jazykom 
M. Zaviš: Terézia Rončáková: Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom 
M. Zaviš: Daniela Iskrová: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu

Související články:

Lukáš Drexler: Češi - národ ateistů?
Monika Zaviš: Vzestup a pád moderního ateismu